Zážitky z Korziky: Niekde vás budú považovať za čudáka len preto, že máte na sebe odev

Ivka vycestovala na nádhernú Korziku. Čo všetko tam zažila a videla? A aké dojmy v nej zanechal tento stredozemný ostrov, ktorý sa nachádza severne od Sardínie? Prečítajte si v jej autorskom príspevku.

Oblečení čudáci

„Vážení cestujúci, vitajte na Korzike!“ S touto rezonujúcou informáciou v nadšených tvárach spolucestovateľov sa začal plniť jeden zo snov na mojom bucket liste. Prekvapivo krátky let z Bratislavy s bonusovým výhľadom na majestátne hory Sardínie predznamenával, že zažijeme krásne chvíle.

Slová „Bonjour“ a „Ça va“, ktorými sa nám prihovárali samé usmiate tváre, bolo počuť z každej strany. Ubytovali sme sa v hoteli Club Marina Viva, ktorý raritne poskytuje stravovanie formou all-Inclusive. A to presne na takej úrovni, ako sa patrí – žiadne plastové poháre, ale všetko podávané pekne v porceláne a skle. Na hosťoch si tu dajú záležať nielen pri stolovaní, ale aj ich usádzaní.

My sme si s obľubou vyberali sedenie na otvorenej vyvýšenej terase s výhľadom na úžasný západ slnka, kde tá zdanlivo malá žeravá guľa striedala žiarivý mesiac, odrážajúci sa na pokojnej morskej hladine. Atmosféru dokonalej romantiky dotváralo rozsvietené hlavné mesto Ajaccio, ktoré sme mali takmer na dosah. O ňom si však povieme neskôr.

Zbožňujem nekonečné prechádzky po pláž a tá, ktorú sme mali pred hotelom, dokonale splnila moje očakávanie. Bola dlhá, široká a zlatisto sfarbená.

Ak je vaša túžba a zvedavosť po poznaní okolia rovnako veľká, ako tá moja, náhodou sa môžete ocitnúť na miestach, kde vás budú považovať za čudáka len preto, že na sebe máte odev.

Uznávam, krásne fotogenické miesto, odkiaľ môžete pozorovať pristávajúce lietadlá, a to všetko pod Janovskou vežou, by oslovilo nejedného človeka. Po tomto obohacujúcom zážitku som nabrala iný kurz a vybrala sa opačnou stranou, kde som už nedokázala odolať vábeniu a žblnkotom mora.

Zóna pokušenia

Naším (takmer) každodenným rituálom bola prechádzka do zóny plnej pokušení a nástrah pre každú peňaženku.

Výborná zmrzlina, suvenírové obchodíky, reštaurácie s neopakovateľnou atmosférou živej hudby šansónov, ale aj bary a diskotéky. Vždy bolo z čoho vyberať, no ak by som lala odporučiť iba jedno miesto, mojím tajným tipom je podnik na otvorenej terase, kde sa pri latino rytmoch predvádzali skutočne profesionálne figúry horkokrvných Korzičanov.

V ponuke fakultatívnych výletov boli obľúbené Bonifacio, Scandola a hlavné mesto Ajaccio. Vidieť a zažiť všetky mi prišlo ako dobrý nápad. Tí, čo vtedy zaváhali, môžu ľutovať. K tomu, čo som videla, sa však dostaneme pekne poporiadku. :)

Z diaľky sme sa bavili, na mieste trápili

Nabalení celodenným balíčkom – dvoma bagetami, paradajkou, pomarančom, jablkovou výživou, sladkými drobnosťami a vodou sme sa vybrali na juh ostrova. Našou cieľovou zastávkou bolo Bonifacio – mestečkom na vápencovom podklade.

Pridanou hodnotou nášho zájazdu boli početné zastávky na zaujímavých miestach a fotogenických mestečkách s profesionálnym výkladom „naskillovaného“ delegáta Jozefa.

Tento výlet bol spojený s plavbou popri pobreží, ktorá nám ukázala iný rozmer tohto miesta. Ukryté jaskyne a malebné azúrové pláže, hladné modré rybky bažiace po zvyšku bagety alebo Aragonské schody badateľné ako malá „čiarka“ v skale, ktoré neskôr preverili našu kondíciu. :-)

Nasledovala prechádzka tesne popri pobreží so skalným previsom vápenca. Všetko to tu bolo veľmi fotogenické, no po eufórii zo skvelých fotiek nastal moment pravdy – vyšliapať 187 schodov. Tých posledných 7 sme zdolali doslova s vyplazeným jazykom. Za tento výkon sme sa rozhodli odmeniť najlepšou sorbetovou zmrzlinou, akú som kedy ochutnala.

Podľa legendy vojaci vysekali aragonské schody do skaly behom jednej noci.

Gaštanový raj

V trošku inom charaktere sa niesol výlet do Scandoly na sever od hlavného mesta, ktorý bol o niečo náročnejší, avšak oveľa dobrodružnejší a prírodne zameraný.

So zatajeným dychom sme obdivovali úchvatné skalné červené formácie kreované zemskými procesmi. Rovnako aj serpentíny a úzke cesty dávali vyniknúť príbehom o výnimočnosti a sile ľudí prežiť v panenskej, no zároveň divokej a turizmom nepoznačenej krajine.

Červené skaly v Scandole.

Jednou zo zastávok bolo mestečko Porto. Most spájajúci dva brehy mesta dával tomuto miestu svoje čaro. Najkrajší pohľad si musíte dopriať jednoznačne z veže. Vstupné do jej útrob a na vrchol stojí 2 €.

Gaštany!

To je to, vďaka čomu dokázali Korzičania zotrvať. A rovnako ako oni, „gaštanománii“ som prepadla aj ja. Ochutnali sme toho naozaj veľa – od lahodného gaštanového piva Pietra, marmelády, pyré, paštéty, vyhľadávané bravčové šunky (prasiatka odchované na gaštanoch), až po základ múčnikov – múku. Pýta si to jedno veľké MŇAM! Už aj vám sa zbiehajú slinky?

Nebojte sa, nezabudla som ani na tekutú časť. Každá destinácia má predsa svoje tradičné destiláty. Ich výber na Korzike je naozaj široký, no mne najviac učaroval myrtový a, ako inak, gaštanový likér. Samozrejme, že sme ich konzumovali výlučne ako zdravotný doplnok. :-)

Napoleonova domovina

Vráťme sa ale k poznávaniu. Ako som sľúbila, nesmieme opomenúť hlavné mesto dýchajúce históriou v úzkom spojení s Napoleonom. Z prístavu Porticcia sa do Ajaccia dostanete krátkou plavbou po mori pohodlne len za 8 € (spiatočne).

Kontrasty hlavného mesta Ajaccio.

Tu určite nesmiete vynechať tradičné trhy a prechádzky uličkami s komornými kaviarňami. Neďaleko za mestom sme sa vydali pozrieť Krvavé ostrovy – obľúbené miesto víkendujúcich Korzičanov, kde opäť natrafíte na Janovskú vežu. Teraz už ale bez naháčov. Keďže nás nečakane zastihla tma, tento výlet si budem musieť niekedy zopakovať ešte raz.

To najlepšie na koniec

Pomyselnou čerešničkou na torte bola návšteva karibskej pláže, ktorá je od hotela Club Marina Viva vzdialená asi len 20 minút cesty autom. Očaril nás dokonalo biely „múkoidný“ piesok s voľným vstupom. Bola to jednoducho láska na prvý pohľad. Kamenné časti trčiace z mora nápadne pripomínali gýčové fotky zo Seychelských ostrovov.

Na túto pláž väčšinou chodia iba domáci. Nebuďte leniví a presvedčte sa na vlastnej koži, prečo sa Korzika nazýva Perla Stredomoria.