Keby som nepracoval v cestovke, bol by som asi umelec, prezradil riaditeľ Idem.sk

Keď človek pôsobí vo funkcii riaditeľa cestovky dlhé roky, zamýšľať sa nad inou možnou prácou sa môže zdať ako nereálne. V doposiaľ najosobnejšom rozhovore nám však Marcel Siekel z Idem.sk prezradil nielen to, ako sa tesne minul umeleckej kariére, ale porozprával nám tiež o svojej ceste stopom do Paríža či veľkej obľube kvalitného regionálneho piva. Spoznajte osobu, ktorá od začiatku stojí za jednou z najúspešnejších cestoviek na Slovensku.

Spoločne sme absolvovali už niekoľko rozhovorov, no ani jeden z nich sa neupriamoval priamo na vás. Tentokrát to teda skúsim zmeniť. Ako dlho pracujete v cestovnom ruchu?

Dokopy to bude vyše 30 rokov, čo pôsobím v oblasti cestovného ruchu.

To je naozaj veľmi dlhá doba. Čo ste za celé tieto roky pochopili o cestovnom ruchu na Slovensku?

Pochopil som, že je to úplne iné ako predávať tovar, a že by som nikdy nešiel do odvetvia, v ktorom by som mal predávať tovar, nie zážitky. Keď totiž vidíte človeka spokojného a vďačného za to, že prežil krásnu dovolenku, je to úplne úžasný pocit.

Potom je tu ešte druhá vec, ktorá je na tejto práci veľmi príjemná, a to tá, že máme veľmi veľa osobných priateľov v zahraničí, keďže sa poznám skoro s každým majiteľom hotela či cestovnej kancelárie. Už len kým si prečítam všetky narodeninové priania, trvá to asi hodinu. (smiech) Takže je to veľmi fajn práca a nie je to celé iba o peniazoch. Je to o vzťahoch a priateľstvách.

Aký najpozitívnejší zážitok sa vám spája s vašou prácou?

Neviem si vybrať konkrétny zážitok, ale najpozitívnejšie sú pre mňa určite posledné roky, keď sa môžem viac venovať aktivitám, na ktoré som predtým nemal čas, napríklad športu. Až teraz si človek uvedomuje, aký je to rozdiel, keď vybuduje firmu, v ktorej začínal s dvomi zamestnancami.

Čiže najpozitívnejší je ten príjemný pocit – vybudovať niečo úplne od základov. Nikto nám nič nedaroval, o každého jedného klienta sme museli bojovať a teraz to už, ako sa hovorí, ide samé. Aj keď v skutočnosti to samé nejde, ale je to už taká zabehnutá firma, že na ňu len dohliadam a riadim ju.

Spomenuli ste obchodných partnerov, ale prejdime aj k samotným klientom. Rezonuje vám v mysli nejaká nezvyčajná či bizarná situácia v súvislosti s nimi?

Samozrejme, sú situácie, keď sa človek pousmeje. Napríklad, asi pred piatimi rokmi sa stalo to, že náš klient, ktorý s nami išiel na Krétu, si chcel so sebou zobrať dve biele domáce mačičky. A veľmi sa dožadoval, aby sme mu potvrdili, že mačičky budú mať na izbe poschodovú posteľ. Všetci sme vtedy vybuchli smiechom. Nevedeli sme mu to garantovať. (smiech)

A potom sú tu ešte také požiadavky, nad ktorými by ste sa vy možno pozastavili, ale my ich už vnímame ako bežné. Napríklad, že ľudia chcú, aby delfíny skákali v mori presne o šiestej alebo aby slnko zapadalo v požadovaný čas, prípadne aby bola teplota mora presne 28 °C. To sú také situácie, ktoré už berieme s rutinou. Každý klient by chcel prežiť krásnu dovolenku a niektorí si myslia, že dokážeme všetko ovplyvniť. Ale všetko sa nedá.

Takže poschodová posteľ pre mačičky nakoniec nebola?

Nebola. Ale boli dve jednoposchodové. (smiech)

Keby ste nepracovali v cestovnom ruchu, akú inú prácu by ste si vybrali?

Pôvodne som vôbec neplánoval pracovať v cestovnom ruchu, ani mi to nenapadlo. Ale veľmi prekvapujúco som na základnej a strednej škole spieval a hral na akordeón, chodieval som na súťaže, vyhrával som Melódie priateľstva a hlásil som sa aj na konzervatórium, kam ma, teraz už našťastie, nezobrali. Takže potom som išiel na ekonomickú, kde som pričuchol k cestovnému ruchu, ktorý som tam aj vyštudoval. Popri škole som navyše vyučoval na škole a robil som tiež na recepcii hotela. Ale v minulosti som určite nechcel pracovať v cestovnej kancelárii, skôr v umeleckej oblasti.

S pribúdajúcim vekom mám ešte jeden veľký sen, že by som chcel v budúcnosti vlastniť malý pivovar. Na jeseň som bol u známeho v Petrohrade, ktorý absolvoval v Čechách pivovarnícky kurz, kde si prešiel všetkými stupňami výroby a varenia piva. A keďže som veľký milovník regionálnych pív, veľmi by ma potešilo, keby som dostal na 50. narodeniny, presne takýto kurz. Mesiac by som sa učil tomuto remeslu, a potom by som mohol normálne začať variť pivo.

Ktoré slovenské pivo považujete za najlepšie?

No v Čechách viem, kde majú najlepšie. (smiech) Maximilián z Kroměříža. To je pre mňa top česká značka. A na Slovensku mi, paradoxne, asi najviac chutia pivá z Bratislavy. Veľmi dobré je napríklad Komín. Ale mám rád tiež pivovar JAMA z Chorvátskeho Grobu.

A v ktorej krajine majú podľa vás, naopak, najhoršie pivo?

Najhoršie pivo som pil v Pekingu. (smiech) To bolo úplne strašné. A najlepšie majú Turci Efes aj Gréci Alphu. To sú výborné pivá. Takže sa už teším na dovolenku do Turecka.

Aká bola vaša doposiaľ najlepšia dovolenka?

Nemyslím to zle, ale najlepšie dovolenky sme absolvovali, keď sme ešte necestovali s deťmi. Pretože teraz už chodievame do klasických all inclusive rezortov. Ale predtým sme chodievali s manželkou na grécke ostrovy tak, že sme si na týždeň požičali auto, mali sme štúdiá bez stravy, každý deň sme sa stravovali v inej taverne a navštevovali sme typické grécke dedinky. To boli najkrajšie dovolenky. Takto sme postupne prešli všetky grécke ostrovy. Vychutnávali sme si gastronómiu, a zastavili sme, kde sme chceli. To sa mi páčilo najviac.

Máte spomedzi gréckych ostrovov svojho favorita?

Najradšej mám Rhodos. Je tam krásne hlavné mesto, ostrov má úžasné pláže, napríklad Tsambiku, a očarila ma tiež história tohto miesta. A celkovo sa tam dobre cítim. Možno je to tým, že som tam bol už trikrát. Navyše, Rhodos je dostatočne veľký, podobne ako Kréta, vďaka čomu sa na ňom dá veľa pochodiť.

Keby ste si mali vybrať destináciu, v ktorej by ste dovolenkovali do konca života, bolo by to Grécko?

To nie. Tou destináciou by bola určite Korzika. Je to moja srdcovka, odjakživa bola a vždy aj bude. Prežil som tu totiž svoju mladosť, lebo som tu dlhé roky robil delegáta. A je to podľa mňa jednoznačne najkrajší ostrov Európy.

Už len to, že tam nie je žiadna diaľnica, svedčí o tom, že je tam úžasná príroda. Je síce pravda, že ide o francúzsky ostrov, čo nemusí každému vyhovovať, ale mne francúzsky spôsob života vyhovuje veľmi.

Ktoré miesta Korziky treba určite vidieť?

Jednoznačne Bonifacio. Bol som tam asi 50-krát a vždy sa mi tu páči a bude sa mi páčiť aj po 51. raze. Je to úžasné historické mesto na vápencových skalách. A potom vnútrozemie, napríklad mestečko Corte, alebo vodopády vo Vizzavone. Úžasné je tiež mesto Ajaccio. Jednoducho celá Korzika je úžasná, vedel by som si tam predstaviť aj žiť.

Tento rok sa chystáte na dovolenku do Turecka. Prečo a kam presne?

Chystáme sa do Beleku do hotela Gural Premier Belek, lebo je to vyslovene rodinný hotel, kde, ako moje deti hovoria, čapujú zmrzlinu aj v bazéne. (smiech) Ale nejdeme tam preto, samozrejme. Páči sa nám však, že sú to vilky, keďže nemáme radi veľké hotelové budovy. Ubytovanie je navyše v borovicovom háji, čiže sa tam cítite ako v Chorvátsku. A okrem toho je tam úžasná pláž s pozvoľným vstupom do mora a, toto mi dá za pravdu asi väčšina ľudí, Turecko má najlepšie služby za danú cenu. Kvalita servisu je tam neskutočná.

Aký ste vlastne typ dovolenkára?

No momentálne rodinný s all inclusivom. (smiech) Ale keď budú deti veľké, určite sa vrátime ku klasickému cestovaniu, ktoré ma bavilo najviac. S ubytovaním bez stravy, zobrať auto, stravovať sa v rôznych reštauráciách. Pochodili sme takto naozaj veľa, či to bolo Írsko, grécke ostrovy alebo Španielsko.

Cestovateľským trendom je dnes byť takzvaným „backpackerom“ a precestovať svet za čo najmenej peňazí. Čo si myslíte o tomto type cestovania?

Myslím si, že sa to dá, ale je to iný štýl cestovania, ako vyznávam napríklad ja alebo ako nájdu ľudia v cestovných kanceláriách. No a úplne bez peňazí sa zase cestovať nedá. Dokonca, keď som mal 18 rokov, aj ja som si to vyskúšal a šiel som stopom do Paríža. Spával som pod mostami a na pumpách. No nepáčilo sa mi to. Ale chápem, že to niekomu vyhovuje.

Skutočne ste išli stopom do Paríža?

Áno, aj naspäť. (smiech) Mali sme tam mať brigádu, no nakoniec z toho nič nebolo, takže som len minul peniaze. Naspäť sme išli tri alebo aj štyri dni, možno viac, a skutočne sme museli prosiť ľudí na pumpách. Jasné, dá sa cestovať aj bez peňazí, ale nemyslím si, že ísť napríklad do Pompejí alebo k inej veľkej pamiatke a nevidieť ju zvnútra, kde sa bez peňazí nedostanete, je nejaká hodnota.

Teraz na jeseň sme boli v Petrohrade a naozaj si neviem predstaviť, že by som nešiel do Zimného paláca, kde je pomaly najväčšia galéria v Európe. Že by sme tam zostali a pozreli si to iba zvonku. Ale možno je to tým, že už mám rodinu.

Nedá sa mi nevrátiť k tomu stopovaniu. Máte nejaké ďalšie zážitky z tejto cesty?

Tak najväčšia sranda bola to, že sme boli traja a nevedeli sme ani slovo po anglicky či po francúzsky, pretože to bolo tesne po revolúcii, keď sa tieto jazyky ani poriadne neučili. Prišli sme teda do Paríža aj naspäť bez toho, že by sme vedeli čo i len ceknúť po francúzsky, po nemecky, po anglicky. Raz sme aj mali strach, pretože nás jeden pán vyhodil na ceste, kde nebolo nič, len nejaká osada. No myslel to asi dobre, lebo nás vyhodil na výpadovke, kde chodili autá. Vtedy sme to ale nevedeli, pretože sme mu vôbec nerozumeli. Nakoniec sme sa však úspešne dostali domov. Ale teraz by som už stopom určite nešiel.

Spomeniete si aj na vašu úplne najhoršiu dovolenku?

Zlé dovolenky som ani veľmi nemal, pretože ako riaditeľ poznám majiteľov hotelov a vždy dostanem najlepšie izby. Ale tesne po revolúcii, keď som robil delegáta, sme mali také kempové tábory na Sardínii alebo na Korzike, kde ľudia prišli pekne s Karosou a bývali tu v stanoch. A keďže som tu pracoval, pozval som svojich rodičov, nech sem prídu na týždeň zadarmo. No Korzika je známa tým, že sú tu často silné búrky. A už prvú noc nás vytopilo tak, že nám odnieslo stany, a druhú noc bol taký silný vietor, že nám stany znovu odfúklo. Naši sa teda zbalili a odišli domov. (smiech) Takže to bola asi najhoršia dovolenka, lebo som sa im chcel zavďačiť, ale mi to ofrflali.

Z minulosti preskočme rovno do budúcnosti. Hovorili ste, že by ste chceli mať vlastný pivovar. Je ešte niečo, čo by ste chceli dosiahnuť v podnikaní v cestovnom ruchu?

Ťažko povedať, lebo Idem.sk je cestovka, ktorá je založená na kvalitných službách. A veľmi dobre vieme, že keby sa staneme masovou cestovkou, neustále len navyšujeme a navyšujeme počty klientov. A to sa, prirodzene, dá urobiť pri väčšej podpore reklamy a dlhšom pôsobení na trhu. Ale veľmi to nechceme, pretože potom by sa stratil celý zmysel toho, čo robíme. Ľudia s nami totiž necestujú preto, že sme lacná cestovka, ale preto, že máme dobré a kvalitné služby. 

Čiže čo sa týka zväčšovania a rozširovania cestovky, to už ani nie. Hlavné je, aby boli ľudia spokojní tak, ako sú teraz. Som rád, že je u nás taká dobrá pracovná atmosféra. A priemerný vek, ak teda nerátam mňa, lebo ja ho kazím (smiech), je okolo 33 rokov. Čo je tiež veľmi fajn. Ale ja sa teším z každého dňa.

Zostávajú vám rovnako verní aj klienti?

Áno, máme veľmi veľa verných klientov, ktorí boli s nami viac než 20-krát, pretože cestujú aj dva razy do roka. Ale udržať si všetkých klientov je veľmi náročné, pretože tlak na cenu tu vždy bol a vždy bude. A potom nás mrzí, keď klienti vidia, že niektoré cestovky predávajú porovnateľný produkt lacnejšie a cestujú s nimi. Mnohí z nich sa však potom vrátia k nám s tým, že stúpili vedľa. Kúpili síce lacnejšie, ale nebolo to ono, pretože nie každá cestovka uvádza reálny počet hviezdičiek. No u nás ľudia vedia, že nemáme dôvod klamať. A hlavne máme reálne hodnotenia a to, čo ponúkame, veľmi dobre poznáme. Neexperimentujeme s nekvalitnými hotelmi a neoznačujeme ich za kvalitné.

Ktoré hotely by ste túto sezónu odporučili navštíviť vašim klientom?

Určite by som odporučil náš bestseller, ktorým je Lindos Princess na Rhodose.

Ešte stále?

Ešte stále. (smiech) A podľa mňa to tak aj ďalších 50 rokov bude. Ľudia sú tu totiž maximálne spokojní. Sám som v ňom bol na dovolenke pred ôsmimi rokmi a tiež som bol veľmi spokojný. Je to jednoducho family friendly hotel, ktorý by som odporúčal vždy. A potom určite tiež hotel Evenia Zoraida Beach Resort v Andalúzii, ktorý je takisto ako stvorený pre rodiny s deťmi.

Tretím je ten, z ktorého som sa vrátil asi pred dvomi týždňami. Úplne novučičký hotel Concorde Luxury Resort na Severnom Cypre, ktorý otvárali len približne pred rokom. Poviem tak, luxusnejší hotel s takou krásnou plážou som už dlho nevidel. Navyše, hotel má tiež jeden z najlepších animačných klubov na celom Severnom Cypre. Takže tieto tri rezorty sú pre mňa topky v našej aktuálnej ponuke.

Je niečo, na čo by sa mali klienti v nachádzajúcej dovolenkovej sezóne pripraviť?

Určite sa treba pripraviť na to, že bude veľmi málo last minute dovoleniek, pretože je veľký problém s lietaním, respektíve s povolením na lety Boeingov Max. Letecká spoločnosť Smartwings musí lety redukovať, čo znamená, že celková kapacita na slovenskom trhu sa zníži zhruba o 20 – 30 % a bude menej kapacít na last minute predaj. Práve preto rodiny, ktoré majú dve – tri deti, nemajú na čo čakať. 

Spracovala: Kristína Biela