Zážitkové prázdniny Kristíny Farkašovej /štvrtá časť/

Ja som sa na tej dovolenke naozaj zasekla v čase. Ja neviem, koľko to celé trvalo, dni sa mi zliali, chodila som s takým prispatým úsmevčekom a strašne vystretá. Vystretá som chodila preto, lebo som sa od začiatku dovolenky v bikinkách tvárila, že mám vymakanú postavu do plaviek. Keď som bola vystretá, robilo mi to fakt pekné brucho…kým som sa nenajedla. Asi po troch dňoch som si tak uverila, že mám tehličky na bruchu, že na taký ôsmy deň som chodila zase zhrbená. Matky chodia často zhrbené. Majú tak bližšie k deťom a pri komunikácií s nimi minú menej energie, keď je trasa sklonenia sa k dieťaťu o čosi kratšia. Toto je taký môj matematický záver. Je to skvelo vymyslené. Niekedy som skutočne nevedela, či je poobedie, ráno… Vystúpili sme s Dievčatami z výťahu: “Mami, haló! Zabudli sme Matildu vo výťahu.”, hovorí druhé Dievča. “Čo? Ako to?”, pýtam sa vystrašene, až mi skoro nafukovací delfín vypadol spod pazuchy, uterák z ramena a kýblik s lopatkami zo zubov. “No naozaj, ide dole!” Pozerám sa vedľa seba a prvé Dievča stojí vedľa mňa. Pozerám sa na druhé Dievča, zase na prvé, prerátavam to, zvažujem, hovorím si, že tu do jedla ľuďom niečo prisypávajú, aby ich oblbli, aby si lepšie oddýchli. “Ale veď Matilda je tu.”, hovorím. “Nie, je vo výťahu.” Tak to zase prerátavam…pozerám na jednu, na druhú. “Eli, Matilda je tu. Či?”, zneistiem. Druhé Dievča sa začalo strašne smiať: “Robím srandu! Maminka, máš ty rada srandu?” No mám a keď to takto pôjde ďalej, čaká ma naozaj srandovný život, dieťa moje. Po kom toto majú?! Aspoň, že ony ostali bystré, keď ich matka vypla. Musím povedať, že prvé Dievča sa v reštaurácií správalo ako dáma. Asi hodinu. Alebo aj menej. Skrátka chvíľku po tom, ako rozbilo tanier, keď si išlo samé nabrať kečup, čo malo samozrejme zakázané. Ale keď také prťaté človieča, to si ani nevšimnete, že odišlo od stola…keď žeriete jedlo, ktoré ste si nemuseli sama navariť. Bola som veľmi pyšná mama, že sa moje trojročné dieťa vie tak elegantne správať…nuž, dieťa preľaknuté je skrátka veľmi distinguované. Ak do toho momentu, kedy sa rozbil tanier o nás náhodou niekto nevedel, následne už o nás vedeli úplne všetci. Ten rev, kedy zistíte, že vidíte svoju vlastnú krv je hororový! “Krvácam! Krvácam!” Musím povedať, že sa mi takto kolektívne dávno nepodarilo vzbudiť toľko záujmu od okolia. Asi po pätnástich minútach, kedy bola tá pidi ranka očistená a zalepená leukoplastom, Dievča sa ma pýta: “Mami, to bola krv?” “Áno, to bola tvoja krv.” “Ty, mami a nebol to náhodou ten kečup?” …prisahám, že sa neviem prestať zamýšľať nad tým, prečo každé dieťa sníva o kečupe. O čo tomu kečupu ide? 
 

Čo by ste urobili, keby vaše dieťa kričalo v autobuse, ktorý zastaví až o dvadsať minút, že chce cikať a šofér vám odmietne zastaviť a ten záchod autobusový odmietne otvoriť a ešte vám vynadá a vy viete, že je to jeden dilinohulvátmagor, čo si urobil vodičák? Teda takto…čo by ste robili potom, ako by ste tomu cikania chtivému dieťaťu čítali, spievali pesničky z Ľadového kráľovstva, ukazovali v mobile fotky z detstva, držali popod riťku a pochodovali s ním autobusom a ukazovali moríčko a Lochnesky v moríčku a delfínov a iné bytosti, ktoré v tom moríčku vôbec nie sú? Čo by ste robili? Nič by ste nerobili. Druhé Dievča ma skrátka prešťalo. Skrátka to nevydržalo. A tak dlho som pri odchode z hotelovej izby rozmýšľala, či si dám zelené khaki šaty, alebo čiernu sukňu. Dala som si čiernu sukňu. Čiernu ciki sukňu, takže som totálne prešťanie svojou mladšou dcérou dokázala ako tak maskovať. To, že mi pľačkala noha v teniske nikto nevidel. A tak sme cestovali…ošťané do nitky. Raz v živote ma jedna čaja prešťala. Zbalila môjho frajera. Ale toto? A v takom útlom veku prešťať matku? Nuž, ono ten hulvát šofér si myslel, že má svoje kormidlo pevne v rukách, ale my sme mali záložný plán. Ak si budete sadať do autobusu s výrazne odporným grékom, nesadajte si na to stredné sedadlo v úplne zadnom rade. Je trochu....trochu dosť ocikané. Fakt sorrka. Obe sme z toho boli šokované. Neviem, či viac ocikaná, alebo cikajúca, ale skoro som si cvrkla od smiechu.


Predposledný deň dovolenky som sa prichytila pri tom, že periem. Telovým mydlom, ako ináč. Hovorím si, že mám asi absťáčik, že mi chýba moje ja v domácnosti. Normálne som sa preľakla, že som odsúdená na domáce práce a neschopná oddychovať. Chvalabohu som si včas uvedomila, že som prala len a len preto, že si jedno z dievčat ocikalo gaťky a druhé si na tričko vyondilo kečup. Uľavilo sa mi. Nebudem si ja klamať. Ja som stvorená na dovolenky. Pokojne aj materské, ale také tie pri mori. Ach to, bola dovolenka. Načítaná, oddýchnutá a celú luxusnú dovolenku som fúkala. Delfína, korytnačku, rukáviky…čo prišlo. Luxus. Aj tá alergia na slnko, ktorá sa Dievčatám prejavila bola v konečnom dôsledku v pohodičke, pretože v tých folklórnych blúzočkách, v ktorých trávili deň vyzerali veľmi zlatúčko. Mám asi dvadsať videí, ako Dievčatá tancujú na detskej diskotéke a objímajú s miestnym maskotom. Stala sa zo mňa matka, ktorá dáva deťom hranolky s kečupom a zmrzlinu. Vždy som hovorila, že spokojná matka - spokojné deti. Nejako sa mi to tu na tej dovolenke obrátilo. Spokojné deti- spokojná matka. Obávala som sa, čo sa môže stať osobe, ktorá je dvakrát denne jedenásť dní grécky šalát s kapari na kilá. Zodpovedne hlásim, že sa mi nič nestalo. Prišla som aj na to, že na večernej prechádzke do mesta si bar nevyberáte podľa toho, či má happy hour na Sex on the beach (lebo v inej ako tekutej forme so slamkou si ho asi nedáte), ale podľa toho, či má ihrisko. Keď ste matkou, happy hour a niekedy aj dve, je v každom bare, ktorý má ihrisko. Ach, kde bola celé tri roky ženská na bare pri bazéne, čo mi stále ponúkala kávu? Bude mi chýbať. Ešte mali v tom hoteli krátky dlhý týždeň, inak by som bola vyklepaná zkofeínovaná natotálku. Byť na ničnerobiacej dovolenke s malými deťmi je úžasné. Po tom, ako sme sa vrátili domov viem, že to nebolo kvôli tomu jedlu, ani moru….bolo to kvôli, respektíve vďaka tomu, že naraz bol čas. Pokoj a čas. Naraz sme boli s Dievčatami kamarátky, ktoré si spolu užívajú. Neboli to dve zloby, ktoré mrndžia a vzdorujú pri nákupoch a varení, z čoho býva ich matka nervózna a vyčerpaná. Nehovorím, že som počas dovolenky nebola nervózna a vyčerpaná…tento bonus cestovka neposkytovala…inak brala by som to, aj keby to bolo za príplatok…normálne som bola zúrivá, tak ako sa na správnu mamu patrí…ale vlastne mi bolo skoro všetko jedno…mala som čas pozorovať, ako Dievčatá vyrástli, aké sú samostatné, ako vykecávajú, ako si vždy musia zobrať všade kabelku, ako začali riešiť, čo si oblečú, ako si začali vyberať svoj vlastný program…aký majú blbý humor! 

Na takej dovolenke, kde nemusíte nič riešiť ste tu a teraz. Nič iné neexistuje. Dni sa zlievajú, pretože konečne máte možnosť prežívať každý moment a nič vás z neho nevyruší. Všetko sa spomalí a moje spomienky, ktoré mám vždy radšej v srdci a v hlave, ako vo foťáku, sú ako spomalený film. A to máme pritom všetky vrtuľu v zadku. Ak nie niekoľko. Zaľúbila som sa do nich. Zase a znova…a tak inak. Pomaly. S odvnímaním ňuans, ktoré som doteraz nemala čas vidieť. Od našej dovolenky sú to veľkáčky. Teda…veľké malkáčky. A mne je nejako pyšno. A chcem sa vrátiť do vypnutia a zažiť to znova…no nič…varím vývar, ochoreli sme, hneď ako sme sa vrátili. Musím ísť načistiť zeleninu…a teším sa na to, také tie petržlenom a zelerom voňajúce ruky tiež nie sú na zahodenie.