Fotografka Júlia Held: Ľudia na Bali používajú namiesto toaletného papiera hadicu a ľavú ruku

Spolu s priateľom sa fotografka Júlia Held vybrala do exotickej Indonézie práve v čase, keď na ostrove Bali hrozil výbuch sopky. Z miestnych pomerov ich najviac prekvapili toalety, prívetivosť domácich, chutné jedná, ale hlavne pokoj. Keď médiá šírili paniku o erupcii, na Bali panoval bežný život.

Prečo ste sa spolu s priateľom rozhodli stráviť spoločnú dovolenku práve na Bali?
Chceli sme ísť na exotickú dovolenku, nielen niekam do Európy na typické destinácie. Aj keď už aj na Bali chodí dosť veľa ľudí. Stále to však nie je až taká rozšírená destinácia. Takisto sme chceli zažiť novú kultúru. Predtým som bola napríklad v Amerike, čo je tiež iný svet. Teraz sme sa teda zamerali na východ.

Bali je takmer 9-krát menšie ako Slovensko a býva tu viac ako 4 milióny obyvateľov. Nejaví sa ostrov počas najväčšej sezóny preplnený?
Tým, že bol v poslednom období rozruch okolo aktívnej sopky, nám domáci hovorili, že veľké množstvo turistov zrušilo svoje lety na Bali na poslednú chvíľu. Pre nás to bola výhoda, pretože tam bolo menej turistov. Pre domácich to však bola veľká strata, pretože kvôli tomu klesol turizmus až o 60 %.

Po ostrove nás prvé dni sprevádzala vodička, ktorá nám vravela, že aktuálne vozia dve autá turistov denne, zatiaľ čo zvyčajný priemer počas sezóny je desať.

Prejavil sa tento pokles dovolenkárov napríklad na cenách?
Neviem, ako to tam vyzerá inokedy, ale pre nás to tam bolo celkom lacné. Aj to, čo oni považujú za drahé, pre nás bolo stále lacnejšie. Napríklad, v tých lepších reštauráciách v meste sme sa za 10 € na osobu najedli ako králi na hodoch.

Vyhľadávali sme hlavne také lokality, kam chodia jesť domáci. Väčšinou to boli stánky pristavené pri ceste, kde jedlo síce stálo iba 80 centov, bolo to však to najlepšie, čo sme na Bali ochutnali. Hygiena týchto podnikov síce nebola úplne tip-top, ale prežili sme to. (smiech)

Spomínala si sopku Mount Agung, ktorá je zároveň najvyššou horou Bali. Zahraničné médiá o nej počas sezóny urobili celkom veľký rozruch. Je naozaj taká nebezpečná?
Sopka sa prebudila v septembri a vyzeralo to tak, že aj reálne vybuchne, preto evakuovali ľudí z jej okolia. My sme si o tom čítali ešte doma, pretože na Bali sme šli v polovici októbra. Boli sme z toho trošku vystrašení a váhali, čo teraz.

Kvôli prebudenej sopke Mount Agung turizmus na Bali tento rok poklesol o 60 %.

V médiách to totiž vyzeralo, akoby celé Bali malo vybuchnúť, no ak sme si na Facebooku čítali príspevky ľudí, ktorí tam žijú, bolo jasné, že situáciu médiá veľmi zveličujú. Ohrozená oblasť bola iba 12 kilometrov od sopky, inak sa dalo dostať kamkoľvek. Od Ubudu, kde sme sa počas dovolenky najviac zdržiavali, bola sopka Mount Agung vzdialená asi 70 kilometrov, čo je dostatočne ďaleko.

Keď sme prišli na ostrov, nevšimli sme si žiadne náznaky po panike. Panoval tam úplne bežný život. Z toho, čo sa v zahraničných médiách dialo, boli domáci dosť nešťastní, pretože ostrov žije hlavne z turizmu.

Ako na túto situáciu zareagovali miestne médiá?
Napríklad policajti mali zhotovené tabule s nápisom „Áno! Bali je stále bezpečné miesto pre cestovateľov“. Spolu s nimi a turistami sa fotia a fotografie následne zdieľajú na sociálnych sieťach, čím robia Bali peknú osvetu.

Miestna polícia sa fotografuje s turistami a plagátmi na znak toho, že Bali je aj napriek rozruchu médií stále bezpečná krajina.

Vráťme sa k miestnej gastronómii. Aké najzaujímavejšie jedlá ste počas dovolenky ochutnali?
Typickým jedlom je satay, čo je vlastne bravčové mäso nastoknuté na paličke – vyzerá to ako špíz. Prasatá tam nedovážajú, ale si ich sami chovajú. Čo ma však prekvapilo, bola chuť, pretože ich bravčové mäso bolo oveľa chutnejšie a šťavnatejšie ako to naše.

Tiež nám chutilo nasi goreng – je to ryža so zeleninou. Všetko je tam dosť štipľavé, takže keď sme povedali, že to chceme pikantné, tak sme to ani nemohli dojesť. Tak sme im začali vravieť, že to chcem len trošku pikantné, čo bolo nakoniec aj tak na takej úrovni, ako keď u nás povieš, že to chceš silno pikantné.

Tradičné jedlo satay vyzerá ako špíz.

Existujú na Bali nejaké kultúrne zvyky, ktoré sa oplatí poznať skôr, než sa človek dopustí faux-pas?
Najviac ma šokovali toalety. Na Bali totiž nepoužívajú toaletný papier, pretože toalety splachujú do oceánu. Ak skončí papier v oceáne, nie je to príliš ekologické, takže ho nahradili hadicou a svojou ľavou rukou. Z toho vyplýva aj zvyk, že podávať niekomu ľavú ruku je neslušné.

Na to sme sa pýtali aj našej sprievodkyne, či to nie je tak trošku prehnané. Ona nám potvrdila, že je to úplne normálne a čudovala sa, prečo sa to nám zdá také čudné. Na hoteloch sú však bežné záchody, no stále je tam prítomná aj tá hadica. (smiech)

Raz sme sa dokonca pristavili na benzínke, pretože sme si potrebovali odskočiť. Mali tam iba dieru v zemi a vedľa nej kaďu s vodou. Zostáva dúfať, že ju používajú len na splachovanie. (smiech)

Ryžové terasy Tegalalang v Ubude.

Z miestnych kuriozít ma zaujalo napríklad, že všetky krémy alebo sprchové gély, na ktoré sme narazili, mali bieliaci efekt. Zatiaľ čo my robíme všetko pre to, aby sme boli tmavší, ľudia na Bali chcú byť naopak bledší. Keďže ja som sa chcela opáliť, žiadnu kozmetiku som si tam pre istotu nekupovala. Naša šoférka nám dokonca vravela, že namiesto klasických solárií tu majú štúdiá, ktoré ich pokožku zosvetlia. Vraj na nich aplikujú nejaký sprej a oni sú potom bledší.

Všimla som si tiež, že s obchodníkmi sa dá veľmi dobre vyjednávať. My sme sa o to ani veľmi nepokúšali, pretože nám väčšinou ponúkli cenu, ktorá pre nás bola prijateľná. Pritom si oni možno vraveli, ako dobre zarobili. Jednoducho sme im dopriali. Stretli sme tam však aj iných Slovákov, ktorí vyjednávali úplne vo všetkom a nakúpili aj o 70 % lacnejšie.

Čiže predajcovia neboli vôbec dotieraví?
Ani nie, iba striehli na každom rohu, či nepotrebujeme taxík alebo si nechceme niečo kúpiť. Potom sme si na to zvykli. Keď sme si raz šli pozrieť vodopád, ku ktorému viedla lesná cesta, prekvapili nás malé dievčatká.

V košíku mali rôzne dekorácie a suveníry, ktoré nám ponúkali. Zo slušnosti sme povedali, že cestou späť si možno niečo kúpime. Na znak sľubu sme im museli „dať malíček“. Keď sme sa vracali, samozrejme, že si nás pamätali a nakoniec nás aj prinútili si od nich niečo kúpiť.

Ako hodnotíš toleranciu miestnych k turistom?
Ľudia sú tu veľmi ochotní. Napríklad, keď sme bývali v dome jedného manželského páru, tak na nás čakali až do noci, len aby zistili, čo si dáme na raňajky. Nápomocní boli aj pri hľadaní lode, ktorou by sme sa dostali na iné ostrovy. Všetci, s kým sme sa na Bali bavili, boli veľmi milí a ústretoví.

Obyvateľom Bali je jedno, ako vyzeráte alebo čo máte oblečené. Veria v karmu, takže je pre nich najhlavnejšie nikomu nerobiť zle.

Cítila som, že to robia úprimne a nie z vypočítavosti, pretože sme pre nich turisti, z ktorých treba vytiahnuť čo najviac peňazí. Ľuďom na Bali je jedno, ako vyzeráš, čo máš oblečené alebo akú máš orientáciu. Hlavné je nerobiť nikomu zle. Je síce pravda, že po nás občas pokukovali a dokonca sa pri nás raz pristavili domáci a vraveli: „Foto, foto!“

Najprv sme si mysleli, že ich máme odfotiť, no keď sa medzi nás postavili, pochopili sme, že oni sa chcú odfotiť s nami. Boli sme pre nich takou menšou atrakciou. (smiech)

Teda ste sa tam cítili v úplnom bezpečí.
Pred cestou sme si tiež veľa čítali o tom, ako nás tam môžu okradnúť a že si treba dávať veľký pozor na veci. Lenže keď sme tam prišli, vôbec som nemala pocit, že by sa mi niečo také mohlo  stať práve tu.

Je pred cestou na Bali potrebné absolvovať nejaké špeciálne očkovanie?
Popravde, my sme sa o to ani veľmi nezaujímali. Ale radšej by som sa pred cestou poradila s lekárom, pretože ich hygienické podmienky nie sú ani zďaleka také, na aké sme zvyknutí u nás. Občas sme mali aj celkom strach, keď sme jedli to ich domáce jedlo, ale našťastie nás všetko zlé obišlo.

Najviac rozšíreným náboženstvom na ostrove je hinduizmus, ktorý je založený na rôznych spirituálnych ceremóniách. Cítiť tu takú atmosféru aj navonok?
Úplne každý deň. Hinduisti totiž vždy ponúkajú svojim bohom obety. Malé štvorcové misky zo slamy, v ktorých sú kvety, kexíky či vonné tyčinky, si kladú každý deň pred dom a pomodlia sa. Tie mištičky boli poukladané všade po chodníkoch aj na chrámoch.

Do niektorých chrámov som musela ísť v tradičnej sukni, ktorá sa volá sarong a dajú vám ju pred vstupom do chrámu. Občas sa nájdu špekulanti, ktorí ich ponúkajú na predaj. Pritom vo všetkých chrámoch, v ktorých sme boli, nám sarong dali na pokladni zadarmo.

Existuje niečo, čo je pre ostrov Bali najviac charakteristické?
Typický dom na Bali, respektíve v Ubude, má pred sebou postavený vlastný chrám spolu s menšími pamätníkmi. Samotný dom sa nachádza až za ním.

Ktoré z najväčších atrakcií by ľudia počas dovolenky na Bali nemali určite vynechať?
Úplne najviac sa nám páčil opičí les. Aj preto sme ho navštívi až dvakrát. Keď sme tam šli prvýkrát, tak som bola nadšená. „Jéj, aké zlaté opičky. A dajú sa hladkať,“ vravela som si. Naša sprievodkyňa však vravela, že to určite nie. Ona sama sa ich bojí a nemá ich rada. Platia tam aj pravidlá, podľa ktorých sa tých opičiek nesmiete dotýkať, hladkať ich, nepozerať sa im do očí a najmä na sebe nemať veci, ktoré by vám mohli zobrať.

Ak toto všetko dodržíte, tak sa pobyt v lese dá v pohode prežiť a poriadne užiť. Mali sme tam banány, ktoré ak zodvihneš do vzduchu, tak opička na teba vylezie, ten banán si zoberie a buď ho zje na zemi, alebo na tebe. Podľa mňa sú to najšťastnejšie opice na zemi, pretože to tam majú veľké, nemajú tam žiadne klietky a kŕmia ich strážnici aj návštevníci.

Okrem toho sme navštívili podzemný chrám Giri Putri Cave na ostrove Nusa Penida. Netuším, ako ho v tom období postavili, no bolo to veľmi pôsobivé. Tých chrámov, ktoré sa oplatí navštíviť, je viacero. Každý z nich je totiž vždy iný ako tie predošlé.

Určite odporúčam navštíviť aj ostrov Gili Trawangan, kam cesta loďou trvá aj dve hodiny. Je to tam však veľmi pekné. Na ostrove nie sú autá, motorky a dokonca ani policajti. Ako dopravný prostriedok slúžia konské záprahy alebo bicykle. Svoju batožinu sme si nechali u našich „balijských“ rodičov, takže po ostrove sme sa previezli bicyklom. Tých koní nám bolo aj celkom ľúto.

Tanah Lot je jeden z najznámejších chrámov na Bali

Keď už sme pri tej doprave, veľkým šokom pre nás bolo aj šoférovanie domácich. Prvý deň sme napríklad chceli prejsť na zelenú, no na prechode sme stáli asi päť minút. Žiadne auto nám nezastavilo, potom prišla opäť červená, zelená a tak stále dookola.

Neskôr sme zistili, že sa treba jednoducho vrhnúť do premávky. Aj tá naša sprievodkyňa občas šoférovala v protismere, na červenú a obiehala v zákrute. Vravela však, že ak dostanete pokutu, tak najbližší mesiac vám už ďalšiu nedajú. (smiech)

Sú tam dosť rozbité cesty, takže jazdia maximálne 50-kilometrovou rýchlosťou. Raz sme 40-kilometrovú vzdialenosť prešli za 4 hodiny, pretože nás okrem zlej cesty zdržala aj zápcha.

Keď spomínaš tieto veci, ako na teba pôsobili domáci? 
Hinduisti veľmi veria na karmu, aj preto sú takí mierumilovní. Všetko sa mi na Bali zdalo akési umiernené, také pomalšie. Keď som bola na Slovensku, tak som nevedela, kde mi stojí hlava. Tam som si užívala úplný pokoj. Aj som si povedala, že kúsok toho pokoja a nadhľadu si musím zobrať domov. Ak by sme sa od nich mali niečo naučiť, tak byť vyrovnanejší.

Spracoval: Erik Oravec