Reportáž z Maroka: Najlepšie si túto krajinu užijete vtedy, ak ju navštívite bez očakávaní

Tak ako som sa minulý rok zahľadel do Izraela, niečo podobné sa mi stalo znova. Tentoraz som sa však zaľúbil do Maroka. Prišlo to nečakane. Dalo by sa povedať, že na prvý pohľad. Z každého pobláznenia však človek zvykne rýchlo vytriezvieť. Mne sa to však nepodarilo ani doteraz, a to aj napriek pár nepríjemným situáciám, ktoré nás v Maroku sprevádzali. This is Africa.

Zopár úvodných formalít

Napriek tomu, že Maroko od Európy oddeľuje iba úzky morský prieliv, kultúrne rozdiely môžu nepripravených Slovákov šokovať.

Pestrosť krajiny je však úplne logická – už od staroveku ju formovali viaceré náboženstvá aj etniká. Od Rimanov, Arabov, Španielov, Portugalcov až po Francúzov.

V mojom prípade je rôznorodosť hlavným faktorom pri výbere destinácie, takže do orientálneho Maroka plného absurdností sme sa nedostali iba vďaka výhodným letenkám. Presvedčila nás aj cenová dostupnosť všetkého ostatného – čerstvá pomarančová šťava tu stojí 50 centov, miska slimákov štyrikrát toľko a za jedlo v reštaurácii zaplatíte 4 až 7 €.

Povinnou výbavou na Saharu sú šatky, povedal sprievodca a zaviedol nás do obchodu svojho známeho. Vraj potrebujeme tie najkvalitnejšie, dodal a vypýtal si 120 dirhamov. Celé to prebehlo tak rýchlo, že na zjednávanie sme si spomenuli, až keď sme mali nakúpené.

Maroko sme navštívili v januári, vtedy je tu cez deň krásnych 20 °C. V noci sa však krivka teploty prepadá ako Kažimírov graf s vývojom cien plynu. Okrem hrubej bundy sa však do batožiny oplatí pribaliť aj tekutý sveter. S alkoholom je to tu ako s vodou na púšti – občas sa nájde, ale stojí vás to veľa námahy. Aj peňazí.

Cez deň v tričku, večer v zimných bundách. Na Sahare sme sa prebúdzali do -7 °C.

Tak poletíme?

Nepríjemné situácie, o ktorých som písal v úvode, nás sprevádzali ešte na Slovensku. V deň odletu začalo už od skorého rána husto snežiť, čo nás potešilo. Ale len do chvíle, kým nám kvôli tomu nezrušili let.

So smutným pohľadom v očiach sledujeme, ako sa snežné pluhy strácajú na ranveji a celú túto situáciu spisujeme do e-mailu. Hneď na druhý deň sme totiž mali vyraziť do Sahary. Na trojdňový výlet, ktorý celkom určite nestihneme.

Neskôr sme zistili, že náhradné lietadlo poletí už zajtra a trip do púšte nám bez problémov presunú o deň neskôr. To sú životné momenty, ktoré treba patrične osláviť. A tak sa aj stalo.

Dobré ráno, Maroko

Nasledujúce ráno sme mali vyraziť na výlet do Merzougy, kde sa začína marocká časti Sahary. Namiesto budíkov nás však zobudil telefonát a v ňom nervózny taxikár. Prečo prišiel o hodinu skôr? Balíme sa v rýchlosti na trojdňový trip a zisťujeme, že predsa len sme to mali urobiť už včera večer.

Keď sa konečne vymotáme, vodič nás namiesto pozdravu prebodáva pohľadom. Dobré ráno, krásny prvý deň, Maroko. Napokon zisťujeme, že on neprišiel skôr, to nám sa kolektívne posunul čas na mobiloch o hodinu dopredu. Nadprirodzená moc Afriky úraduje.

Napriek tomu, že prechod cez serpentíny Atlasu u viacerých účastníkov zájazdu vyvolával nevoľnosť, deväťhodinová cesta mikrobusom bola vďaka medzizastávkam o niečo príjemnejšia.

Dedinu Kasbah Ait Ben Haddou rozdeľuje rieka na modernejšiu a historickú časť, ktorá je perfektnou ukážkou marockej hlinenej architektúry.

Najzaujímavejšia zachádzka prvého dňa bola v Kasbah Ait Ben Haddou. Ide o starobylú obec, ktorú by spoznal každý filmový nadšenec hneď na prvý pohľad. Keďže som tak trošku filmový buran, mne nehovorila nič. Napriek tomu, že sa tu natáčali trháky ako Game of Thrones, Gladiátor, Kráľovstvo nebeské, Ježiš Nazaretský, Alexander Veľký či Princ z Perzie.

Najviac ma na tejto historickej dedine, v ktorej dnes žijú už iba štyri rodiny, zaujal starý pán s čudným nástrojom v rukách. Nepovažujem sa za človeka s veľkým hudobným nadaním, ale jeho repertoár by cez Haberu v Superstar určite neprešiel.

„Tak ty si ma fotíš bez zaplatenia, hej?“ hovoril. A možno mi len nadával.

Rada číslo jedna znie: Moslimovia sa neradi nechávajú fotiť. Veria totiž, že im tým zoberiete kúsok duše. O niečo prívetivejší však sú, ak im ako protihodnotu hodíte zopár dirhamov.

Keďže som sa o tomto nepísanom pravidle dozvedel až neskôr, miestneho dídžeja som si odfotil na drzovku, bez opýtania, za čo preklial nielen mňa, ale podľa intenzity slov aspoň tri nasledujúce generácie.

Scenéria v údolí Dades.

Po asi sedemnástich hodinách jazdy mikrobusom, v ktorom nám robili spoločnosť ukričaní Španieli, vracajúci Kórejčania a pohodoví Nemci, sme na druhý deň konečne dorazili do Merzougy.

O tom, že sme na Sahare, nás presvedčila vysoká koncentrácia tiav, z ktorých sme boli úplne nadšení. To sme však ešte nevedeli, že ich o chvíľu budeme mať plné zuby.

Medzizastávka v rokline Todra.

Najhorší dopravný prostriedok

Na ťavy nasadáme plní očakávaní, že pôjde o najväčšie dobrodružstvo, čo chvíľu aj bolo. Už po polhodine by sme z nich však najradšej zliezli a pokračovali po svojich. Nechápem, ako dokázali na týchto zvieratách ľudia v minulosti brázdiť Saharu aj niekoľko dní.

Pravdepodobne mali naučený spôsob jazdy, ktorý nám zjavne chýbal. Inak by sme sa neprehadzovali zo strany na stranu, odzadu dopredu po celom ťavom hrbe. Kým sme prešli prvé duny, necítil som si zadok a o chvíľu mi znepríjemňovali život kŕče v nohách.

Ach, títo Európania, určite si medzi sebou hovorili nielen ťavy, ale aj naši Berberskí sprievodcovia.

Keď sa však pozriete na všadeprítomnú púštnu krajinu, všetky tieto ťaviny hádžete za hlavu. Sú len maličkým zrnkom nepríjemných okolností, ktoré vám výlet v Sahare určite nepokazia, pretože k nemu jednoducho patria.

Hej, ťava, povedz sýýýr. (Len tak mimochodom, ja som ten úplne napravo.)

No a čo by to bol za Sahara trip, ak by sme si neskúsili sandbording. Napriek tomu, že som na snowboarde stál prvýkrát v živote, boardovanie na dunách mi neprišlo náročné ani nebezpečné. Najviac dá zabrať zbaviť sa piesku, ktorý máte na konci dňa v topánkach, na oblečení a v telesných otvoroch.

Po príchode do tábora sme sa navečerali, spolu s Berbermi si zahrali na bubnoch a okrem domácej „medicíny“ si vychutnávali pohľad na nádhernú nočnú oblohu. Stáť uprostred púšte, lúštiť súhvezdia a pozerať sa na nádhernú Mliečnu cestu, ktorú máte rovno nad hlavou, bolo jedným z najväčších zážitkov tejto africkej dovolenky.

Zaparkované ťavy pod dunou.

Tajine na obed, večer, vždy a všade

Marocké národné jedlo nájdete všade, a keď si už poviete, že ho máte dosť a chcete vyskúšať niečo iné, tajine si nájde vás. O jeho popularite medzi domácimi svedčí fakt, že keď sme si ho objednali prvýkrát, obkľúčil nás 10-členný mačací gang túžiaci po našej večeri.

Niektoré mačky dokonca vyvolali konflikty vo vlastných radoch, len aby sa k dusenému mäsu a zelenine dostali skôr ako ich kamoši z ulice. Miestni Berberi nám svoj tradičný tajine pripravili aj na večeru uprostred púšte, čo opäť potvrdzuje magickú všadeprítomnosť tohto jedla.

Marocké národné jedlo tajine.

Marocká kuchyňa je však veľmi pestrá. Aby ste sa vymanili zo stereotypu, stačí navštíviť Jemaa El-Fna. Kráčame si hlavným námestím Marakéšu, kým sa nám nestretli pohľady s varenými ovčími hlavami – našou budúcou večerou.

Varené ovčie hlavy možno nie sú jedlom pre každého, no vzhľadom na to, že si z Maroka chceme odniesť čo najviac zážitkov, ideme do toho. Zatiaľ čo traja Slováci degustovali, ostatní sa na nás s nechuťou prizerali.

Na Jamaa El-Fna je divoká nielen atmosféra, ale aj ponuka jedál.

Na tanieri sme síce mali hororový výtvor, no v ústach cítili príjemnú chuť jahňacieho mäsa, ktorú sme zapili berberskou whiskey.

Tak sa nazýva zelený čaj s lúhovanými lístkami mäty. Podávajú ho v kovovom čajníku a keď ho ochutnáte prvýkrát, od prekvapenia sa vám rozžiaria oči a vyčarí úsmev. A to aj napriek tomu, že berberská whiskey neobsahuje ani kvapku alkoholu.

Námestie Jamaa el-Fna sa od 17:00 mení na najrušnejšie miesto Marakéšu plné podnikavcov, street food stánkov, krotiteľov hadov a ohlušujúcich zvukov bubnov.

2 000 dirham or fight?

Napriek tomu, že sme sa o nástrahách Maroka dozvedeli z internetu, predsa sme sa im úplne nevyhli. Atmosféra Jamaa el-Fna nás pohltila natoľko, že sme odtiaľ odchádzali, až keď sa začalo stmievať. Celkom odvážne, vzhľadom na to, že nás čakala cesta naprieč Medinou.

Túto časť mesta tvoria úzke uličky, zo všetkých strán obklopené predajcami tých najrôznejších vecí. Typický orientálny trh, ktorý pripomína Grand bazaar v Istanbule, blší trh v Jeruzaleme alebo mravenisko v slovenskej prírode.

Mysleli sme si, že ak budeme sledovať navigáciu v mobile, určite sa nestratíme.

Majorelské záhrady v Marakéši sú oázou pokoja.

Práve to však vzbudilo pozornosť mladého chalana, ktorý nás zastavil v ceste, pretože „týmto smerom je mešita a nikto okrem moslimov tam kvôli dnešnému sviatku nesmie ísť.“

On nám však pomôže a ukáže inú cestu.

Hej, hej, vravím si v duchu a s údivom sledujem, ako ho ostatní nasledujú do vedľajšej uličky.

Rada číslo dva znie: Neverte ľuďom, ktorí vás chcú dobrovoľne sprevádzať.

Jedným okom pozorujem ochotného sprievodcu, druhým pozerám do mapy. „This way, this way,“ ukazuje prstom a vedie nás do úzkej uličky, z konca ktorej sa na nás rúti skúter. V momente, keď jeho šofér zastavil tesne pred nami, z opačnej strany nás obkľúčila skupina mladých Maročanov. Priateľská dobrosrdečnosť sa skončila.

Vraj sa im za pomoc máme finančne odvďačiť. „Two thousand dirhams or fight,“ zvoláva vodca gangu a z vrecka vyťahujem 10 dirhamov. Sorry, kámo, ale viac ti nedám. Oponent prižmúril oči a v sprievode nervózneho tónu rozťahuje ústa.

Zvláštnosťou mešity Koutoubia, ktorá je najväčšou mešitou v Marakéši, je šibenica na jej streche. Nemoslimskí turisti však do nej majú vstup zakázaný.

Nakoniec sa nám z tejto situácie podarilo dostať bez akejkoľvek ujmy. Keď si šesťčlenná skupina Maročanov myslela, že sa z nich piati Slováci rozklepú, tak im to vyšlo. Ale vďaka chladnej hlave sme im vysvetlili, že (v prepočte) 200 € od nás určite nedostanú a jednoducho sme od nich odišli. Našťastie, voči nášmu rozhodnutiu protestovali iba verbálne.

Palác Bahia s mestskými záhradami a zdobenými stropmi bol svojho času najväčším palácom v Marakéši.

Idylická Essaouira a kozy na stromoch

Prístavné mesto Essaouira na pobreží Atlantického oceánu je presným opakom Marakéšu. Zatiaľ čo v druhom najväčšom meste Maroka sme boli obklopení nepretržitým ruchom, tu sme si pripadali ako v úplne inom svete. A to sú tieto dve mestá od seba vzdialené len necelých 200 kilometrov.

Možno to bolo spôsobené iba tým, že do Essaouiry sme zavítali mimo turistickej sezóny. Historické centrum mesta je vyplnené úzkymi uličkami, trhmi a dielňami. Kým v centre panuje idylická atmosféra, v prístave a na pobreží je to už o niečo divokejšie.

Romantické uličky v Essaouire.

Keďže bezvetrie na pobreží Atlantického oceánu je rovnakou raritou ako kozy na strome, na miestnej pláži uvidíte skôr nadšencov surfingu ako plavcov. Vlastne jediní, koho sme počas nášho pobytu vo vode videli, sme boli my, keď nám myšlienka okúpať sa napadla o štvrtej ráno cestou z mesta na hotel. Ak si odmyslím ľadovú vodu oceánu, bolo to skvelé.

Essaouira je s Marakéšom prepojená dialnicou, po ktorej sa sem dostanete do dvoch hodín a po niekoľkých šokujúcich zážitkoch. Vraví sa, že v Afrike je možné všetko, no skutočne tomu uveríte, až keď na diaľnici zbadáte osla s vozom. Alebo kozy na stromoch.

Nejde o žiadny výplod bujnej fantázie, alkoholu ani omamných látok. Na túto špeciálnu atrakciu Maroka môžete naraziť kdekoľvek, kde sa pestuje arganovník. Kozy lezú na stromy kvôli potrave, no ich akrobatické zručnosti majú ešte jeden význam.

Očistené semená arganovníka vypľúvajú do okolia stromu, vďaka čomu sa rozmnožuje ďalej. To, ako sa tieto párnokopytníky dostanú na vrchol, sa nám na mieste nepodarilo zistiť. Až doma som sa dočítal, že ich to už od ranného veku učia pastieri.

Vodopády s rastafariánskou atmosférou

Marakéš má výbornú polohu pre výlety do okolia, pretože okrem krásnej Essaouiry a serpentín na pobreží Atlantického oceánu sú na skok aj vodopády Ouzoud. Práve sem smeroval náš posledný výlet.

Po asi dvojhodinovej jazde sme dorazili do dediny Ouzoud, kde nás priamo na ceste zastavil vysmiaty Afričan. „Idete k vodopádom?“ pýta sa a my kolektívne prikyvujeme. Vedie nás k parkovisku a zároveň sa dobrovoľne verbuje za nášho sprievodcu.

Z predchádzajúcich skúseností by sme sa mali poučiť a byť opatrnejší, avšak pred cestou sem sme sa dočítali, že mladých lokálnych sprievodcov tu stretnete bežne.

Náš nový kamarát nás vedie cez olivový sad a už o päť minút stojíme oproti 110-metrovému vodopádu a tasíme fotoaparáty. Cez úzku lesnú cestičku smerujeme do údolia, kde sa nachádzajú opustené drevené chatky. Ak by sme sem prišli počas letnej sezóny, určite by sme namiesto hluku dopadajúcej vody počuli iba davy ľudí.

Ak však stretneme iných turistov, celkom nás to teší a upokojuje. Bolo by predsa podozrivé, že k najkrajším vodopádom Maroka smerujú iba piati Slováci a ich nový africký kamarát. Aby sme mali z tohto výletu čo najväčší zážitok, sprievodca nám odporúča plavbu loďkou pod vodopádom.

Pohľad na údolie Ouzoud so 110-metrovým vodopádom.

Vravíme si, prečo nie a vyťahujeme peňaženky. 100 dirhamov nie je až tak veľa, veď v Maroku od nás vymáhali aj oveľa väčšie sumy. Nasadáme na loďku a užívame si suché oblečenie. O chvíľu sa totiž ocitneme priamo pod vodopádom a zažívame jeden z najkrajších okamihov tohto výletu.

Jednoduché drevené obydlia a obchody s tematikou Boba Marleyho.

Nepokazil nám ho ani náš sprievodca, ktorý si od nás na konci trasy trúfalo vypýtal 1000 dirhamov, teda asi 100 €. Keď sa na tejto sume zasmeje rovnako ako my, asi si uvedomuje, že to trochu prehnal. Ale sme predsa v Afrike, kde je zjednávanie najobľúbenejším športom hneď po futbale.

Keďže to bol úplný pohoďák, okrem 400 dirhamov mu dávame aj štyri fľaše piva. Podľa blaženého výrazu v tvári usudzujeme, že dnes je najšťastnejší deň jeho sprievodcovskej kariéry.

Na pláži v obľúbenom marockom letovisku Agadir.

Zatiaľ čo počas poslednej noci v Maroku sa moji spolucestovatelia tešia domov, ja som smutný.  Myslím, že som objavil svoju novú najobľúbenejšiu krajinu. Ak to poviem po návrate domov známym, väčšina z nich nechápavo gúľa očami.

Napriek všetkým podivným okolnostiam, ktoré sa s cestovaním na africkom kontinentne spájajú, je však Maroko bezpečnou krajinou. Ideálnou pre okúsenie autentickej Afriky.

Autor: Erik Oravec