Reportáž z Izraela: Od kolísky náboženstva do najliberálnejšieho mesta vás delí iba hodina cesty

V Izraeli sme strávili štyri dni. Navštívili silne nábožensky založený Jeruzalem, nespútaný Tel Aviv, vyskúšali si stav beztiaže v Mŕtvom mori a jazdili autom naprieč púšťou. Viac kontrastov než Izrael ponúka azda už len vzorkovník farieb.

Po tom, ako som sa minulý rok vrátil z návštevy Turecka, ktoré ma prekvapilo svojou schizofrénnou rôznorodosťou, okamžite som začal pátrať po rovnako rozpoltenej krajine.

Keďže rôznorodosť nie je úplne pre každého, nájsť spoločníkov, ktorí by sa so mnou vydali na cestu na kontroverzný Blízky východ, nebolo úplne ľahké. Vyskúšal som Facebook, diskusné fóra, ale aj osobné rozhovory s priateľmi. Parťákov som napokon našiel medzi kolegami.

Traja králi v Izraeli (zľava ja a kolegovia Ďuri a Robo).

Skrátene o Izraeli – Svätej zemi

Izrael je malý štát, patriaci do oblasti Blízkeho východu, ktorý susedí s Egyptom, Jordánskom, Palestínou, Sýriou a Libanonom. V minulosti mali veľký vplyv na históriu Izraela viaceré ríše aj náboženstvá, ktorých prítomnosť je zjavná aj po tisícročiach. Judaizmus, kresťanstvo, islam a udalosti z minulosti formujú krajinu dodnes.

Prvý kontakt s domácimi zanechal skvelý dojem

Cesta do a z Izraela sa spája s prísnymi bezpečnostnými kontrolami, s ktorými treba počítať hlavne pri odlete. Pri pasovej kontrole na letisku v Tel Avive nás však nijak extrémne nezdržali a colníčku zaujímalo iba to, či sme sem všetci traja prišli spolu a čo plánujeme v Izraeli robiť.

Jednoduché odpovede na jednoduché otázky stačili na to, aby sme vstupným pohovorom prešli bez problémov. V Izraeli vám však, na rozdiel od iných krajín, do pasu nedajú pečiatku, ale modrú kartičku s turistickými vízami. To preto, aby ste po odchode z krajiny mohli s rovnakým pasom cestovať aj do krajín, ktoré nemajú s Izraelom príliš dobré vzťahy. 

Platí to napríklad o Spojených Arabských Emirátoch, ale aj Libanone, Sýrii, Alžírsku, Iraku, Iráne, Afganistane či Pakistane.

Keďže sme okrem zoznamu miest, ktoré sme chceli v Izraeli navštíviť, nemali žiadny presný harmonogram, požičanie auta sme riešili až na letisku. 

Reálne sme totiž auto potrebovali len na dva dni a vrátiť sme ho chceli v piatok, čo pri rezervácii cez internet nebol problém, ale vedeli sme, že v piatok po zotmení začína šabat, počas ktorého je väčšina prevádzok v Izraeli zatvorená. Auto sme si napokon zobrali na všetky štyri dni.

Ubytovanie sme si rezervovali v mestskej časti Jaffa, ktorá sa nám z pohľadu dostupnosti k pobrežiu a iným turistickým atrakciám zdala ako najlepšia voľba. K moru sme to mali asi 10 minút pešo.

Pláže Tel-Avivu v pozadí s historickou časťou Jaffa. Zdroj: Unsplash

Zorientovať sa v neznámom prostredí a uliciach, ktoré boli rovnako rušné tak cez deň, ako aj o jedenástej v noci, nám chvíľu trvalo, no po vyriešení jedného problému prišiel ďalší – kde môžeme parkovať tak, aby to bolo v súlade so zákonom?

Zmätené hľadanie informačnej tabule o parkovaní sme vymenili za oslovenie okoloidúceho mladého páru. Namiesto toho, aby nám o vhodnom parkovacom mieste povedali, sa nám ho rozhodli rovno ukázať. Nasadáme do auta, mladík nás naviguje a s vystretým ukazovákom upozorňuje na najlepšiu kaviareň v meste. Vďaka nemu sme celý čas parkovali v Tel Avive zadarmo.

Po ubytovaní sme si už len išli overiť, či to máme k moru naozaj tak blízko, ako Google mapy tvrdili. Prechádzkou po pobreží nás sprevádzali davy mladých ľudí, morské vlny a podivné zvuky z hladných žalúdkov, ktoré sme utíšili v reštaurácii, kde nás porcie namiesto zasýtenia zničili. To sme ešte nevedeli, že v Izraeli nás bude odfukovanie sprevádzať po každom obede a večeri.

Zadarmo nám poradili iba vojaci a policajti

Celý druhý deň výletu sme si vyhradili na Jeruzalem. Cesta autom z Tel Avivu trvala asi hodinu spolu s prestávkou na občerstvenie, po ktorom nasledovalo opäť povestné odfukovanie. Po tejto skúsenosti sme si začali uvedomovať, že Izraelci nemajú problém len s okolitými územiami, ktoré okupujú militantné organizácie, ale aj s dávkovaním optimálneho množstva jedla.

Vzhľadom na nedávny presun Americkej ambasády z Tel Avivu do Jeruzalema, ktoré sprevádzali hromadné nepokoje Palestínčanov, sme sa v hlavnom meste Izraela chceli vyhnúť len tomuto jedinému miestu. 

Pri ceste z parkoviska do historického centra sme však zistili, že auto parkujeme takmer hneď vedľa ambasády. Zámer nevyšiel.

Okolie vstupnej Damašskej brány obkolesujú značkové butiky, no smerom do historickej časti mesta sa uličky rozvetvujú a ich počet stúpa priamo úmerne s počtom predajcov, ktorí ich okupujú.

Prechod cez mestský bazár v Jeruzaleme, kde sa nevyhnete davom turistov, zástupom vojakov, policajtov a ani zaujímavým vôňam, vo mne vyvolal spomienky na Grand Bazaar v Istanbule. Na rozdiel od Turkov však boli miestni predajcovia benevolentnejší. Alebo si svoje predajné taktiky šetrili na ostatných turistov.

Trh v starej časti Jeruzalema. Zdroj: Unsplash

Historická časť Jeruzalema je rozdelená na kresťanskú, židovskú, arménsku a moslimskú štvrť. Najautentickejšiu atmosféru zažijete v tej arabskej. 

Tu si však treba dávať pozor, aby vás rôznorodosť tovaru a prenikavá aróma korenia či sladkostí nevyviedli z koncentrácie až príliš. Smerové tabule, podľa ktorých sa dostanete k jednotlivým pamiatkam, môžete totiž ľahko prehliadúť a pri hľadaní strateného smeru sa stanete známou tvárou aj pre predajcu, okolo ktorého prejde niekoľko tisíc ľudí denne.

Keď zlyhala orientácia pomocou smerových tabúľ, na pomoc sme sa opýtali skupiny policajtov alebo vojakov, ktorí hliadkujú na každom prechode alebo križovatke uličiek. To znamená, že na trhu, ktorého ulice pripomínajú mravenisko, ich nájdete zhruba každých sto metrov.

Keďže v Izraeli je zavedená povinná vojenská služba, ktorá rovnako ako pre mužov platí aj pre ženy, nechať si poradiť od strážcov poriadku sme volili čoraz častejšie. Predsa len, je vždy príjemnejšie, ak vás naviguje osoba s úsmevom na tvári a v uniforme, ktorá budí dôveryhnodnosť, ako dieťa, ktoré do vás najprv strieľa pištoľou a po ukázaní smeru si pýta finančnú odmenu.

Rýchlovýlet Jeruzalemom

Hrobka Ježiša Krista je povinnou zastávkou každého kresťana. Bazilika Svätého hrobu sa nachádza vo vnútri hradieb v kresťanskej časti Jeruzalema. A že ide o najdôležitejšie pútnické miesto kresťanov, poznať už z diaľky. Zatiaľ čo niektorí turisti obdivujú interiér baziliky s pohľadom na kaplnky a výklenky, iní svoju pozornosť smerujú na kameň pomazania za zemi.

Bazilika Svätého hrobu je najdôležitejším pútnickým miestom kresťanov.

Uprostred rotundy stojí malá svätyňa a dopadajúce svetlo z presklenej rotundy priamo na ňu jej význam ešte viac umocňuje. Okolo nej sa stavia do radu dav ľudí z rôznych kútov sveta, ktorých spája rovnaký záujem – navštíviť Ježišov hrob. 

Po asi 20-minútovej fronte sa dostávame do hrobky aj my. Na obdivovanie kamennej platne vo vnútri máme asi 10 sekúnd. Ak by ste na ne v zápale blaženosti zabudli, na uplynutie vášho času vás upozornia.

Svätyne, v ktorej sa nachádza hrob Ježiša Krista.

Po prechode cez Leviu bránu pohľad na hradby strieda výhľad na Olivovú horu. Jej západnú časť si starí židia zvolili za miesto svojho večného odpočinku, z čoho vznikol najväčší židovský cintorín na svete.

Skôr než sme sa vydali na vrchol Olivovej hory, nám náhoda priniesla do cesty človeka, ktorý nás bez akýchkoľvek predošlých otázok pozval do svojej provizórnej oázy pokoja, kde podával kávu, čaj a vodu úplne zadarmo.

Zatiaľ čo my sme sŕkali horúco kávu, on si hral na gitare a na základe vedomostí z hodín literatúry by som povedal, že to bol typický predstaviteľ beat generation.

Na západnom svahu Olivovej hory sa nachádza najväčší židovský cintorín na svete.

Dobre však, že sme jeho pozvanie na kávu neodmietli, pretože bez kofeínu v tele by sme sa počas cesty na horu spotili asi rovnako, akurát by sme tam dorazili s väčšími nadávkami. Na úbočí hory sa nachádza aj Getsemanská záhrada, kde strávil Ježiš posledné chvíle predtým, než ho zatkli a ukrižovali.

Panoramatický výhľad na Jeruzalem a Chrámovú horu.

Okrem nej je však Olivová hora vyhľadávaná aj vďaka najlepšiemu výhľadu na panorámu Jeruzalema, odkiaľ máte všetky významné stavby ako na dlani.

Vo vnútri hrobu Panny Márie pod úpätím Olivovej hory.

Vzhľadom na to, že celé centrum Jeruzalema je lemované múrmi, nájsť ten, ku ktorému sa prichádzajú modliť Židia z celého sveta, je možné hlavne vďaka vyššej koncentrácii vojakov a kíp.

Jazyková bariéra, ktorá nás stála 60 €

Pokiaľ je aj vám zima bližšia ako leto, pripravte sa na to, že stráviť deň v najsvätejšom meste na svete je ako navštíviť peklo. To som ešte nevedel, že skutočné peklo nás čaká až nasledujúci deň. 

Nachádza sa vo východnej časti Izraela, autom sa k nemu z Tel Avivu dostanete asi za dve hodiny a k peklu má najbližšie aj oficiálne. Okolie Mŕtveho mora sa totiž považuje za najnižšie položené miesto na zemi.

Skôr ako sme k nemu dorazili, sme sa však zastavili na čerpacej stanici. Pred sebou sme totiž mali prechod cez Judské hory, púšť a serpentíny, pri ktorých zjazde sa isto zapotí aj náš Nissan Micra s automatickou prevodovkou.

Keďže sme sa ocitli na benzínke na pokraji civilizácie, anglickým jazykom sme síce mohli rozprávať, problém bol, že mu nikto nerozumel. Natankovali sme si teda sami, no keďže ovládanie hebrejčiny a arabčiny nemá uvedené v životopise ani jeden z nás, narážame na prvú jazykovú bariéru. 

Nič príjemné, ak vám uprostred púšte nikto nerozumie, vy máte plnú nádrž paliva, ktoré chcete zaplatiť kartou, pretože hotovosť nemáte, a jedinou reakciou obsluhy je „Do you want full gas?“. 

Síce sme sa nedorozumeli, ale nakoniec sme sa aspoň pochopili, kartou zaplatili a neskôr aj zistili, že nás o 60 € oklamali. Namiesto 40 € si totiž stiahli rovnú stovku.

Vo chvíli, keď vidíte, ako sa pri krajnici voľne prechádzajú ťavy, však všetky nepríjemnosti idú bokom. Pretože ste uprostred púšte, v diaľke sa črtá hladina Mŕtveho mora a okolo vás sa voľne prechádzajú ťavy.

Na vrchole symbolu židovského odporu

„Aj keby som šiel dolinou tône smr­ti, nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou; tvoj prút a tvoja palica ma po­tešujú,“ píše sa v žalme 23:4. Mnohí za spomínanú dolinu tieňov smrti považujú práve Judskú púšť, ktorá sa rozprestiera vo východnej časti Izraela.

Kým rozlohou by ostatným púšťam sveta nemohla konkurovať ani zďaleka, historickým významom by pravdepodobne predčila aj takú Saharu. Lemuje ju totiž Jeruzalem, Betlehem, Jericho či Herodion a Masada – pevnosti vybudované biblickým kráľom Herodesom.

Naším cieľom bola práve Masada, ktorá sa počas židovskej vojny stala útočiskom židovského obyvateľstva a miestom ich posledného odporu proti Rimanom. Keď sa po roku obliehania rímske vojsko prebojovalo do vnútra pevnosti, čakali ich tam už len telá 960 židovských povstalcov, ktorí pred životom v otroctve uprednostnili smrť. 

Z obyčajnej pevnosti na skalnom útese sa tak stal symbol odporu Židov proti nadvláde Rimanov. 

Na vrchol pevnosti sa môžete dostať lanovkou alebo peši po „hadej“ ceste. Vzhľadom na ukrutnú horúčavu, ktorej účinky nezmierňoval ani jemný vánok, sme zvolili prvú možnosť. Počas podobných dní sa dostať hore inak, ako lanovkou, ani nie je možné, tvrdila pani za okienkom po tom, čo sa dosmiala z našej slovenčiny.

Fascinovaní raritami sme teda neboli iba my.

Na Masadu sme vystúpili bez sprievodcu, takže naše potulky medzi archeologickými nálezmi a zreštaurovanými budovami mohli pripomínať blúdenie po Jeruzaleme. Výhľad na panorámu Judskej púšte, Mŕtve more a Jordánske kopce nás však paralizoval, prinútil zastaviť a na chvíľu sa len tak nečinne prizerať.

Ak existuje zoznam miest, ktoré sa človeku zapíšu do pamäti na celý život, Masada by mala byť jeho samozrejmou súčasťou.

Ak chcete zažiť niečo výnimočné, navštívte Mŕtve more

Odporúčanie na verejnú pláž pri Mŕtvom mori, kde by sme sa mohli schladiť, nám poskytol predavač vstupeniek na Masadu. Okolo rezortu Ein Bokek sme už dnes prechádzali, no vzhľadom na prítomnosť luxusných hotelov sme nepredpokladali, že práve tu sa budeme dnes kúpať zadarmo.

Cesta z Masady do rezortu. Vpravo je vyznačená verejná pláž Ein Bokek.

V článku o Jordánsku som o Mŕtvom mori písal, že jeho voda je 10-násobne slanšia ako bežné more a vďaka nadmernej slanosti sa v ňom utopiť prakticky nedá. 

Žiadne informácie z počutia sa však nevyrovnajú reálnemu zážitku. Situáciu, ako ležíte na vode s vystretými nohami a rukami za hlavou, skutočne precítite až vtedy, keď vás od soli pália drobné ranky na tele a neznesiteľná je aj malá kvapka vody v ústach.

Breh Mŕtveho mora, v pozadí ostrovčeky soli a pohorie v Jordánsku.

Do vody chodíme na etapy, pretože vydržať v nej viac ako 20 minút si vyžaduje vysokú dávku sebazaprenia. Mŕtve more je plné prekvapení nielen vo vode, ale aj po vyjdení z nej. Po celom tele totiž máte mazľavý povlak, ktorý síce možno má blahodarné účinky na pokožku, no ihneď sme sa ho zbavili pod sprchou.

Miami Blízkeho východu

Ak by sa Tel Aviv nachádzal na území Európy, bol by považovaný za moderné mesto a nikto by sa nepozastavoval nad jeho rebelským charakterom, kvôli ktorému vytŕča z prostredia náboženského štátu. Pokiaľ vás teda okrem historických pamiatok láka aj uvoľnená atmosféra v podobe zábavy v kluboch, baroch či dokonca priamo na plážach, toto mesto rozhodne navštívte.

Zatiaľ čo panoráma Tel Avivu pripomína Miami, nespútanú povahu tohto mesta by som prirovnal k Amsterdamu. 

Aj keď väčšina krajín považuje za hlavné mesto Izraela práve Tel Aviv, pre samotný Izrael, ku ktorému sa nedávno pripojili aj Spojené štáty, je hlavným mestom Jeruzalem. Táto nezhoda je iba malým smietkom vo vreci plnom rozporuplných názorov medzi Izraelom a okolitými krajinami.

Prejavy agresie a nenávisti boli kedysi takmer každodennou súčasťou života v Tel Avive, dnes je však úplne bezpečnou a obľúbenou destináciou pre turistov z celého sveta. Podľa posledných prepočtov v minulom roku navštívilo Izrael vyše 3,6 miliónov cestovateľov a hneď po Jeruzaleme je ich druhou obľúbenou zastávkou liberálny Tel Aviv. 

Dovolím si tvrdiť, že v znášanlivosti by predbehol aj niektoré európske mestá, bez výnimky tých slovenských. Dôkazom toho sú všadeprítomné dúhové vlajky či plážové bary pre homosexuálov. To všetko len zopár desiatok kilometrov od Jeruzalema.

Starý prístav v časti Jaffa je plný kvalitných reštaurácií. Zdroj: Unsplash

Vďaka neutichajúcemu životu sa Tel Avivu hovorí aj „mesto, ktoré nikdy nespí“, čo sme počas nášho pobytu mohli zažiť na vlastnej koži. Promenáda na pobreží je aj o polnoci plná mladých, ktorí sa kultivovane zabávajú, cvičia na pláži, behajú alebo sa len tak prechádzajú či bicyklujú. Natrafiť na obchod, ktorý je otvorený 24 hodín denne, nie je žiadnou raritou. Inak to nie je ani počas šabatu.

Keď zvyšok Izraela počas šabatu pripomína nedeľný život na dedine, kde sú všetky prevádzky zatvorené, Tel Aviv ožíva zábavou. Pre istotu opäť pripomínam, že ešte vždy hovoríme o meste v krajine, ktorá sa považuje za kolísku troch svetových náboženstiev.

Skôr než v noci sme si Tel Aviv užívali cez deň. Celú sobotu sme si vyhradili na návštevu miestnych pláží. Nachádza sa tu celkom 13 verejných pláží, pričom niektoré sú vyhradené iba pre surferov. 

Na sobotný oddych sme si vybrali Jeruzalemskú pláž.

Znamená to teda, že more na pobreží Tel Avivu nie je úplne ideálne pre malé deti, ale na Jeruzalemskej pláži sme videli aj rodiny s deťmi, ktorým väčšie vlny nerobili žiadny problém. My sme ich takisto uvítali, pretože pobyt v pokojnej vode môže človeka po chvíli nudiť, no pokiaľ vás pravidelne fackajú pol metrové vlny, verte, že sa pri plávaní zabavíte.

O rovnakú dávku zábavy sa starala skupina, ktorá sa k nám prihovorila ešte skôr, než si stihli prestrieť deku vedľa tej našej. Po chvíli sme si okrem slov striedali aj povely na prípitok. Jeden z nich bol Rus, no jeho pôvod by ste v závere dňa, po fľaši whisky a niekoľkých pivách, uhádli aj odhadom.

Výhľad na Tel Aviv zo záhrady Ha-Pisga.

Vzhľadom na tunajší pomer cien je stav opitosti celkom drahou záležitosťou. Za pivo priemerne zaplatíte asi 20 NIS (5 €). S jedlom to môže byť rôznorodé, no pod 25 € sme sa nenajedli ani v jednej reštaurácii, bez rozdielu, či sme si dali burrito, cestoviny alebo šalát s chobotnicou. 

Pomerne „lacnou“ záležitosťou je všedeprítomný falafel, za ktorý zaplatíte na ulici asi 30 NIS (8 €).

V malebnej záhrade Ha-Pisga sa nachádza legendárny Most želaní. Stačí sa naň postaviť počas západu slnka, držať sa svojho znamenia a to, čo si budete priať, sa vám podľa legendy splní.

Pokiaľ by som zo všetkého, čo sme v Izraeli ochutnali, mal vybrať iba jedno najlepšie jedlo, bola by to jednoznačne shakshouka, čo v arabčine znamená zmes. Skladá sa z vajíčok upečených v paradajkovej omáčke s chilli papričkami a cibuľou. Konzistenciou veľmi pripomína lečo a myslím, že po pridaní klobásy by shakshouka aj tak presne chutila.

Shakshuka je tradičné arabské jedlo, ktoré konzistenciou pripomína lečo. Jednoznačne to najlepšie, čo sme v Izraeli ochutnali.

Pred odletom potrebujete okrem pasu aj dávku trpezlivosti

Na základe informácií od cestovateľa Martina Hanzela sme vedeli, že prísne bezpečnostné kontroly sa spájajú najmä s odchodom z Izraela. Pokiaľ však nemáte čo skrývať, vypočúvaním prejdete bez problémov. Dokonca aj v prípade, ak neovládate angličtinu. Kontrolóri totiž majú všetky otázky pripravené aj na papieri v rôznych jazykoch, a teda aj v slovenčine.

Pracovníčka si vypýtala naše pasy a každého z nás si k vypočúvaniu prizvala osobitne. Nasledovala typické otázky o tom, čo sme v krajine robili, či nám niekto cudzí počas pobytu v Izraeli niečo nedaroval a či sme si batožinu balili sami. 

Jediným mojím problémom bola pečiatka z Turecka, ktoré som navštívil minulý rok. Hneď, ako sa k nej v pase prelistovala, sa závažnosť otázok stupňovala. Zaujímalo ju nielen to, kde som v Istanbule býval, ale aj u koho konkrétne a či som s týmto mužom stále v kontakte. 

Tu nastáva problém číslo dva. Už v úvode som jej vysvetlil, že som býval u Slovenky, ktorá v Istanbule študuje, takže nie, so žiadnym mužom som nebol v kontakte ani vtedy, ani teraz. Predpokladal som, že zámena pohlavia bol cielený trik, no ukázalo sa, že jediný, kto ostal z nášho rozhovoru zmätený, bola ona. Vzhľadom na to, že v ruke stále držala môj pas, to nebola vôbec ideálna súhra okolností. Po tom, ako povedala „Please wait“ a spolu s pasom kráčala preč, v predstavách sa mi vynárali scény, ako ma tucet izraelských policajtov vypočúva pri lampe namierenej do tváre.

Vrátila sa však s úsmevom, pas mi vrátila, poďakovala a ja som si odfúkol tak, ako sa v Izraeli odfukuje po každom jedle.
 

Autor: Erik Oravec