Späť na všetky články
pred 6 mesiacov 8085 videní | 17 minúty čítania

Patrik Paulínyi a Andrea Zahurancová: V Iráne nám domáci boli ochotní dať úplne všetko

Patrik Paulínyi a Andrea Zahurancová: V Iráne nám domáci boli ochotní dať úplne všetko
Rozprávali sme sa s párom cestovateľov, ktorých preslávilo video Follow me to Slovakia.

Patrik Paulínyi, nadaný fotograf a video tvorca, precestoval spolu so svojou priateľkou Andreou Zahurancovou veľkú časť sveta. Navštívili Island, Kanárske ostrovy, Faerské ostrovy, Španielsko, Grécko a nedávno sa vrátili z mesačnej cesty po Iráne. Najviac ich však preslávilo video o Slovensku, ktoré dosiahlo dokopy viac ako milión pozretí. V rozhovore porozprávali nielen o tom, ako sa im spolu cestuje, ale aj o tom, v čom ich zaskočil Irán.

Nájsť si ideálneho spoločníka na cestovanie je rovnako ťažké, ako si nájsť životného partnera. Vám sa to podarilo dokonca skĺbiť.

Andrea: Nájsť vhodného parťáka na cestovanie, s ktorým si bude človek rozumieť a dokáže sa vzájomne zladiť, je vážne náročné. A myslím, že my sme sa s Patrikom práve v tomto všetkom našli, pretože oboch nás až tak nelákajú preplnené miesta, ale radšej skočíme navštíviť horské dedinky, kde je menej turistov a viac autenticity.

Tiež sme sa zladili v tom, že ak je Patrik na jednom mieste aj 5 hodín, robí si časozberné video alebo čaká na západ slnka, mne to vôbec nevadí. Ja si k nemu zatiaľ sadnem, obzerám sa po okolí alebo si niekde odbehnem.

Zopárkrát sme skúšali cestovať aj s inými cestovateľmi, no nebolo to vždy ideálne. Ľudia totiž občas nechápu, ako dokážeme byť na jednom kopci aj 5 hodín, pozerať sa odtiaľ na mesto a fotiť si ho.

Patrik s Andreou raňajkujú na tráve pred Modrou mešitou v Istanbule

Raňajky s výhľadom na Modrú mešitu v Istanbule.

 

Čo vás na spoločnom cestovaní baví najviac?

Patrik: Mňa na spoločnom cestovaní baví to, že ak sa po niekoľkých hodinách strávených fotením vrátim k autu, tak ma tam vždy čaká pripravené teplé jedlo. (smiech)

 

Veľa ľudí si kvôli práci nedokáže nájsť na cestovanie čas, no vy ste obaja zamestnaní a aj napriek tomu navštevujete rôzne kúty sveta. Ako to dokážete skĺbiť?

Andrea: Túto otázku sa nás pýta takmer každý. Ono to môže vyzerať, že sme na cestách stále, ale necestujeme až tak často, ako by sa to podľa aktivity na našich sociálnych sieťach mohlo zdať. Ja sa to snažím navrhnúť tak, aby som popri cestovaní aj pracovala. 

Cestovanie beriem hlavne ako povinnú mentálnu očistu, pretože práve na cestách prichádzam na tie najlepšie nápady, čo treba zlepšiť a ako to urobiť. Potom sa vrátim nabudená, pretože za ten týždeň stihnem spraviť viac práce ako za celý mesiac, ktorý by som strávila v kancelárii.

Patrik: Sú dni, keď som od rána do večera za počítačom a robím do noci. Takto fungujem asi týždeň, aby som potom mohol niekam odísť, ale tie cesty sú pre mňa často aj pracovné. Tam totiž čerpám materiály, ktoré potom spracovávam. 

Nie je to teda iba dovolenka, ale zároveň aj taká pracovná cesta. Na dovolenke si uvedomím aj nejaké tie priority, vďaka ktorým sa mi oveľa ľahšie púšťa do ďalších vecí.

Andrea si robí selfie fotku s ťavou na púšti

V Maroku sa počas cesty naprieč Saharou o zábavu starali aj ťavy.

 

Čiže ak by niekto z vášho okolia potreboval v živote alebo v práci postrčiť, odporučili by ste mu cestovanie?

Andrea: Neviem, či by to tak fungovalo u každého, ale u mňa to takto funguje určite. Keď mám dva mesiace takú tú rutinu – ráno vstať, prísť do kancelárie a rozmýšľať o práci aj mimo nej, tým pádom, kde aspoň ako-tak vypnúť, je práve na cestách. Často cestujeme aj tak, že otvorím notebook a odrobím si 2 až 3 hodinky. Väčšinou pracujeme aj počas našich výletov.

 

Je pre vás jednoduché zhodnúť sa na miestach, ktoré chcete spoločne navštíviť?

Patrik: Väčšinou sa vieme dohodnúť, čo je pre mňa skvelé, pretože som našiel človeka, ktorý má záľubu v tom istom, čo aj ja. Máme také rovnaké záujmy a nikdy to nie je tak, že ja si vymyslím to a ona niečo iné. 

Mňa bavia práve tie severské krajiny a príroda. Samozrejme, idem rád aj do tepla, no tých teplých krajín sme doposiaľ až tak veľa nenavštívili. Je pravdepodobné, že práve tam budú v budúcnosti viesť naše ďalšie cesty.

 

Tým, že cestujete spolu ako pár, možno medzi vami nepanuje dokonalá harmónia po celý čas. Ako riešite prípadné nezhody, keď na nachádzate v ďalekej cudzine?

Andrea: Pre mňa je to úplne rovnaké ako doma. Ale keď sa na to tak pozriem, tak  my sme v podstate rozlietaní na cestách stále, pretože ani Bratislavu, kde trávime väčšinu času, neberiem ako svoj domov. Možno niekedy vznikne ponorková choroba, no nikdy to nebolo niečo vážne. Oveľa viac stresujúce je, keď sa počas výletov kdesi stratíme.

Andrea a Patrik si užívajú výhľad na Faerských ostrovoch

Z potuliek po Faerských ostrovoch okrem nádherných fotografií vzniklo aj Follow me to video.

Patrik: Keď sa nejako „povadíme“ na cestách, tak je horšie to, že ten druhý človek nemá možnosť niekde odísť. Vždy sa však na tých cestách prihodí niečo, čo tú situáciu zjednoduší. 

Napríklad v Iráne sme sa trošku pohádali a presne počas toho k nám prišiel malý chlapec predávajúci žuvačky. Práve takéto maličkosti tú hádku dokážu odľahčiť. Keď už je na cestách nejaký konflikt, vždy sa to medzi nami urovná vďaka nejakým vonkajším podnetom, ktoré to akoby “zahovoria”.

Andrea: Takéto situácie sa na cestách zvyknú vyriešiť oveľa skôr, pretože si človek uvedomí, že sa vlastne hádať nechce. A hlavne tam nemá žiadnu vedľajšiu izbu, do ktorej by si sa urazený zatvoril. (smiech)

Patrik: Počul som príhodu, ako sa nejaký pár rozišiel na ceste po Južnej Amerike a niekedy počas toho im ukradli pasy. Takže najbližší mesiac strávili aj tak spoločne vybavovaním nových dokladov. (smiech)

 

Ako riešite to, ak máte potrebu byť občas chvíľu osamote?

Andrea: Neviem, či som niekedy mala potrebu byť trochu sama. Ono sa to vlastne stáva vtedy, ak si Paťo ide niečo fotiť alebo keď vstáva na východ slnka. Vtedy ja buď ešte dospávam, alebo sa tú chvíľku túlam osamote. Nie je to vôbec tak, že sme neustále spolu. A aj keď áno, tak mi to vôbec nevadí.

Patrik a Andrea raňajkujú v talianskych Dolomitoch

Raňajky v prírode majú svoje čaro. Tieto si Andrea s Patrikom vychutnávali v talianskych Dolomitoch.

 

Na internete ste sa preslávili videom z prostredia Slovenska. Aký príbeh stojí za ním?

Andrea: Pri tomto videu sme sa inšpirovali hlavne známym projektom „Follow me to“ od Murada Osmanna. Patrik prišiel s nápadom, že vytvoríme video v podobnom štýle, kde ho budem sprevádzať po najkrajších miestach v danej krajine. Do videa o Slovensku sme si vybrali lokality, prostredníctvom ktorých sme chceli ľuďom ukázať najväčšie krásy Slovenska.
 

 

 


Patrik: Ako už spomínala Andrea, inšpiráciou mi bol projekt „Follow me to“, ktorý pozná hádam každý. Zároveň som však chcel vytvoriť niečo, čo na Slovensku ešte nebolo, a tak z toho vzniklo video. Pomaly si však začínam všímať, že podobné videá na internete postupne pribúdajú, ale myslím, že sme to stihli urobiť v dobe, keď ich ešte toľko nebolo.

Naše prvé „Follow me to“ video vzniklo vo Viedni a ďalšie na Faerských ostrovoch. Už vtedy sme vedeli, že niečo podobné raz chceme natočiť aj v slovenskom prostredí. Pôvodný zámer bol spropagovať Slovensko. Snažím sa to robiť najmä preto, aby si tie miesta pozreli aj ľudia, ktorí ich doposiaľ nemali možnosť vidieť.

 

Aktuálne dosiahlo vaše video o Slovensku vyše milión videní. Čakali ste, že zožne na YouTube, Facebooku a v médiách až taký veľký úspech?

Andrea: Keď sme ho točili, tak som očakávala, že bude úspešné. Slováci sú totiž dosť veľkí patrioti, takže pokiaľ ide o ich krajinu, svoju hrdosť voči nej dokážu prejaviť. Na video sme dostali rôzne reakcie, aj negatívne, ale v porovnaní s tými dobrými ich bolo minimum. Čakali sme, že sa bude Slovákom toto video páčiť, ale nepočítali sme s tým, že to bude až v takom rozsahu.

Patrik: Dúfal som, že to bude sledované, ale vôbec by mi nenapadlo, že sa to dostane do väčšiny slovenských médií už v priebehu prvého týždňa. Alebo že sa o videu budú dokonca rozprávať aj v rádiu.

Andrea obdivuje Bojnický zámok

Súčasťou videa Follow me to Slovakia bol aj Bojnický zámok.

 

Plánujete teda aj ďalšie časti?

Patrik: Myslím si, že nemá význam robiť úplne to isté. Je to špecifický druh videa, ktorý zo Slovenska dokáže utiahnuť iba jeden diel. Nie z toho dôvodu, že by sa v ňom opakovali miesta, ale preto, že treba prísť s iným nápadom. 

Andrea: Rozmýšľali sme nad Českom, no jedinou prekážkou je obmedzené množstvo voľného času.

 

A čo videá „What I've seen“? 

Patrik: Tie sú môjmu srdcu o niečo bližšie, pretože ide o viac filmársku prácu. Projekt „What I've seen“ je umeleckejší a jeho cieľom je, aby video vyjadrovalo pocity, ktoré som v tej krajine osobne cítil. Nechcem o nich rozprávať, ale nechať, nech to za mňa povie práve krajina a jej ľudia.

Video sa vždy bude meniť od danej krajiny a jej tvári sa bude prispôsobovať aj strih a celkové tempo. Každé video tak bude jedinečné – Island bude vyzerať inak ako India a inak ako Japonsko. Nepoužívam jednotný štýl, ktorý bude použitý pre každú krajinu. Do týchto videí sa teda snažím dostať atmosféru, ktorú som v danej krajine cítil.

 

Vašou naposledy navštívenou krajinou bol Irán, o ktorom sa Andrea vyjadrila, že je to neobjavený raj a krajina s veľkým potenciálom. Má toho až toľko čo ponúknuť?

Andrea: Táto krajina zažíva cestovateľský boom už teraz. Tuším, že minulý rok v tejto krajine spustili Visa on Arrival (víza, ktoré si môžete vybaviť po príchode do krajiny) a aj veľké množstvo nových letových spojení. 

Vďaka tomuto kroku sa krajina otvára svetu veľmi rýchlym tempom. Obmedzenia tu platia iba pre Američanov a Britov, ktorí si pre ich udelenie musia v Iráne zabezpečiť vlastného sprievodcu.

Každý, kto tam príde, je z Iránu a z jeho obyvateľov unesený. Všade, kde sme prišli, nás pozývali k sebe domov, na pikniky do parkov, každý sa s nami fotil, prihováral a chcel zistiť čo najviac informácií o západnom svete.

Mešita Agha Bozorg v meste Kashan


Agha Bozorg mešita v iránskom meste Kashan.

Patrik: Čo nás ale prekvapilo najviac, bolo, že za ten mesiac, ktorý sme v Iráne strávili, nám nikto neponúkal niečo nasilu. Dokonca ani vtedy, keď sme prechádzali cez bazár. 

Andrea: Nie je to tam teda ako v takom Maroku alebo Egypte. Tí ľudia chcú komunikovať, sú veľmi sociálni, ale nie sú otravní a netlačia vám do rúk niečo, aby ste si to kúpili a míňali peniaze. Práve naopak. Viacerí nás pozvali k sebe domov a chceli, aby sme u nich prespali a neplatili si hotel, pretože už len to, že cestujeme po ich krajine mesiac, nás musí stáť strašne veľa. 

Ich kultúra berie turistu ako nejaký dar od Boha. Niekedy sme už aj mali pocit, že sa medzi sebou predbiehajú, kto nám ponúkne viac. Napríklad v parku sa okolo nás zbehli viacerí a zatiaľ čo jeden nám ponúkol jeho dom, ďalší k tomu prihodil vlastné auto, aby sme sa mohli presúvať rýchlejšie.

Patrik: Občas to bolo až smiešne, pretože si konverzáciu s nami navzájom závideli. Sedeli sme na námestí, rozprávali sa s jedným mužom a keďže nám tá konverzácia pripadala dosť dlhá, tak sme sa odmlčali, aby sme si v tichosti mohli užiť okolie. Ani nie do minúty k nám však prišiel ďalší domáci a bolo vidieť, že toho predošlého to trošku nahnevalo.

Andrea: Niekedy to kvôli úrovni ich angličtiny bolo aj únavné. Na druhú stranu, sú veľmi milí a chcú od vás nasať čo najviac informácií. Keď sme však denne prešli po meste aj vyše 10 kilometrov, sadli si úplne zničení a chceli nasať okolitú atmosféru, tak vtedy tá ich dobiedzavosť nebolo úplne príjemná. Asi práve vtedy som chcela tú chvíľku pre seba. Nie od Patrika, ale práve od tých domácich. (smiech)

 

Nájsť si tam ochotného sprievodcu teda asi nie je vôbec žiadny problém.

Patrik: Práve sprievodcov tam robí kopec študentov, ktorí vedia aspoň trochu po anglicky. Vyhľadávajú turistov, aby sa mohli v tomto jazyku ešte viac zdokonaľovať, a núkajú sa im, že im ukážu zaujímavé miesta. S týmto tam nie je žiadny problém. 

Andrea: Väčšinou to dokonca robia zadarmo. Snom veľa mladých je odísť do Ameriky, ktorá je pre nich vysnívanou krajinou. Preto sa snažia v angličtine zlepšovať.

Navyše, keď Iránčania videli naše Instagram Stories, tak nám písali, aby sme prišli na návštevu do ich mesta a prespali tam. Vraj nás u seba veľmi radi pohostia. Je to super, pretože pri tom všetkom som si uvedomila, že aj od nich sa máme ešte čo učiť.

Andrea s Patrikom pijú čas v tradičnom bazáre v meste Kashan

Čajová siesta v tradičnom bazáre v meste Kashan.

 

Na popularitu dovolenkových krajín však veľmi výrazne vplýva aj bezpečnosť. Ako je na tom Irán? 

Andrea: Neviem, či som bola v krajine, kde by som sa cítili viac “safe.” Teda ak to neporovnám s takým Islandom alebo Faerskými ostrovmi, kde počas upršaného dňa človek nestretne ani jedného človeka. Ale vzhľadom na to, koľko tam je ľudí a ako veľmi sú tam preplnené ulice, tak o svoju bezpečnosť som sa tam nikdy nebála.

Patrik: Veru. Oveľa viac sa bojím na Slovensku, keď sa večer vraciam domov z mesta. Ale to je možno aj tým, že keď cestujem, nepoznám tie pomery až tak detailne, takže som odvážnejší. V Iráne som sa ale cítil fakt bezpečne.

Andrea: Napríklad aj vo vlaku nám prišli núkať popcorn, tak aj takéto drobnosti dodávajú človeku pocit bezpečia. Čítala som aj množstvo cestopisov a nikto nemal v Iráne žiadny problém, pretože kriminalita je tam minimálna. 

Pred cestou nám zvykli ľudia vravieť, že „Preboha, veď je to nebezpečná krajina“. No väčšina z nich si Irán spája s Irakom a okolitými vojnovými oblasťami. A tuším, že prvý teroristický útok sa tam stal len predminulý mesiac v Teheráne.

 

V ktorej krajine ste spomedzi tých všetkých navštívených miest zažili najväčšie prekvapenie?

Andrea: Ak by v Iráne neboli pred nami viacerí naši známi, ktorí nás na tú prívetivosť domácich pripravili, tak by to bol práve ten. Bez toho by som zažila asi ešte väčší pozitívny šok. Ale aj napriek tomu ma to, že by nám domáci boli ochotní dať úplne všetko, dosť prekvapilo.

Andrea a Patrik si užívajú výhľad v Iráne

Na jednom kopci dokážu stráviť pokojne aj niekoľko hodín. Takto to vyzeralo v Iráne.

Patrik: U mňa to bola asi India, ktorá ma prekvapila až po príchode domov. Z krajiny som vtedy obchádzal s viac negatívnymi pocitmi než pozitívnymi. Ale keď sa mi to po čase uležalo v hlave, tak som sa rozhodol, že sa tam určite musím aspoň raz vrátiť.

Dôvodom negatívnej skúsenosti bolo, že do Indie sme spolu s kamarátom dorazili o polnoci a hneď sme zamierili do hotela, ktorý sme si predtým ani nebookli. Všetci tam pôsobili najprv veľmi milo, no potom sa z toho vykľuli samé problémy. Niektorí prefíkaní hotelieri turistom vravia, že ich hotel je aktuálne zatvorený, takže aby ich ubytovali, pýtajú si nemalé peniaze. 

My sme im tie peniaze, samozrejme, nechceli dať. O hodinu neskôr, keď sme hotel opustili a vybrali sa von, sa za nami rozbehol cudzí chlap s tyčou. To bol zážitok hneď z prvej noci v Indii, ktorý sa so mnou viezol niekoľko ďalších dní. Preto som bol z tejto krajiny dosť znechutený.

Po návrate domov sa to vo mne uležalo, a keď som sa k Indii vracal cez svoje fotografie, tak sa mi začala znovu páčiť. Práve to ma dosť prekvapilo. Problémom bol iba ten jeden deň, pretože potom sme sa s tými ľuďmi naučili správne jednať a už to bolo v poriadku.

Neskôr sa mi ozval chlapík, ktorý plánoval navštíviť Indiu, a aj napriek tomu, že som ho pred týmto prístupom hotelierov varoval, stalo sa mu presne to isté. Človek tam jednoducho musí byť maximálne obozretný.

 

Takže krajinu, ktorú navštívite najbližšie, bude práve India?

Patrik: Predtým by sme chceli ísť na týždeň do Írska a až potom do južnej Indie.

Andrea: Ja by som to chcela prepojiť aj s návštevou Srí Lanky. Tie jej chute, čajové plantáže a slonie farmy ma veľmi lákajú.

Patrik: Neskôr by sme veľmi chceli navštíviť aj Karibské ostrovy. Andreu láka ostrov Aruba, kde sa človek môže kúpať v mori spolu s plameniakmi. (smiech)

Spracoval: Erik Oravec

Súvisiace články
pred 2 rokmi 145011 videní | 5 minúty čítania
pred 1 rokom 120067 videní | 6 minúty čítania