Ilustrátorka Jana o Japonsku: Domáci si ma chceli fotiť. Na pamiatku pre mňa

V práci si vybrala trojtýždňovú dovolenku a vyrazila na japonský ostrov Honšú. Namiesto priateľov jej robil spoločnosť plán, podľa ktorého chcela navštíviť Tokio, Nikkó, Kyoto, Naru a Osaku. Janu Leňovú, ktorá sa venuje grafickému dizajnu a ilustrácii, najviac zaujalo tradičné japonské divadlo, vizuálne predstavenie v Tokiu a rôzne variácie sushi.

Prečo si sa rozhodla stráviť dovolenku práve v Japonsku?

Chcela som zažiť niečo naozaj exotické. Najprv som rozmýšľala nad Filipínami, no potom som si uvedomila, že tam by to bola taká typická letná dovolenka na pláži.

Neskôr som sa stretla s človekom, ktorý sa zaujíma o anime (japonské animované seriály a filmy vychádzajúce z komiksov manga, pozn. red.) a japonskú kultúru. Odporúčil mi zaujímavé filmy, ktoré by som si mala pozrieť, a tým ma vlastne na túto krajinu navnadil.

Ilustrátorka Jana Leňová strávila tri týždne na japonskom ostrove Honšú. 

Do Japonska si sa rozhodla vycestovať sama. Nebála si sa?

Raz mi jeden známy povedal, že najlepšie, čo môžeš vo svojom živote urobiť, je ísť do cudziny úplne sám. Nikdy predtým som tak ďaleko nebola, tak som si povedala, že teraz je ten správny čas to vyskúšať.

Počas plánovania to bolo hihi-haha, veď nič sa mi nemôže stať. No keď sa termín môjho odchodu blížil, prešlo to do fúha – čo tam budem robiť tri týždne sama?!

Keď som však bola na mieste, nemala som vôbec žiadne obavy, že sa mi tam môže niečo stať. Veď Japonsko je jedna z najbezpečnejších krajín na svete a druhá najmierumilovnejšia v Ázii.

Cítila som sa tam oveľa bezpečnejšie ako na večernej prechádzke po Times Square v New Yorku.

Je potrebné si cestu do Japonska dobre naplánovať?

Ja som tam bola v septembri minulého roku, no neviem, či to bolo ideálne obdobie, pretože počas troch týždňov som zažila až dva tajfúny.

Niektoré atrakcie som si naplánovala v predstihu a kúpila si na ne lístky už doma. Plánovať som si to musele aj z dôvodu, že som cestovala z jedného miesta na druhé. Začala som v Tokiu a pokračovala do Nikkó, Kyoto, Nary a Osaky.

103-metrová veža Tsūtenkaku je symbolom Osaky. Vyhliadková plošina sa nachádza vo výške 93 metrov.

V pláne som mala aj mesto Kamakura, kde sa nachádza obrovská socha Buddhu, no kvôli zlému počasiu som radšej ostala v Tokiu o jednu noc navyše.

Najväčšia vzdialenosť bola medzi Tokiom a Kyoto, odkiaľ som sa dostala vysokorýchlostnými vlakmi Šinkansen. Lietadlo by som riešila iba v prípade, ak by som šla z jedného japonského ostrova na druhý.

Spomínala si bezpečie v uliciach mesta. Ako to ale bolo s prívetivosťou domácich k cudzincom?

Sú veľmi ochotní a úctiví. Niekedy však pokulháva ich angličtina. Prvý deň, keď som bola ešte celkom zmätená, som sa opýtala na cestu jednej dievčiny a postupne sa k nej pridali ďalší ľudia, ktorí mi chceli pomôcť.

Okrem toho som však spozorovala, že ako Európanka som bola pre nich veľkým objektom záujmu. Jedna servírka obdivovala, aká som obrovská. Aspoň v Japonsku som si pripadala vyššia ako ostatní.

Japonci sú známi tým, že si zvyknú všetko fotiť. Správajú sa tak aj doma?

Všimla som si to v Tokiu, no to bude asi tým, že tam okrem cudzincov výletuje aj veľa Japoncov.

Divné však bolo niečo iné, a to, že chceli fotiť mňa. (smiech) Nie však pre seba, ale núkali sa, že ma odfotia s mojím vlastným fotoaparátom. Zastavil ma napríklad manželský pár, ktorí videli, že som sama, tak ma chceli odfotiť pred chrámom, kde sa zvyknú fotiť aj ostatní turisti.

Takáto situácia sa mi stala asi trikrát. Najprv som si myslela, že si ma chcú odfotiť pre seba, ale nakoniec sa ukázalo, že to chcú na pamiatku pre mňa.

Výhľad na mesto Kyoto.

Pravdepodobne to nebolo jediné, čo ťa v kultúrne odlišnom Japonsku prekvapilo.

Nečakala som, že tam bude až tak horúco. Prvý deň bolo asi 35° C, no pocitovo mi to pripadalo akoby bolo štyridsať.

Pre Japoncov je jedenie niečo, čo by sa malo robiť v súkromí a nie na verejnosti. Preto sú v niektorých reštauráciách boxy, ktoré ťa oddeľujú od ostatných, čo môže byť fajn, no namiesto výhľadu do ulice sa pri jedení pozeráš do steny.

Zvláštne bolo, že keď som si šla zaplávať, pri vstupe sa ma pýtali, či mám tetovanie, pretože to je symbolom mafie. S ním by ma dovnútra nepustili.

Nie som si však istá, či to tak platí pre celé Japonsko. Stretla som sa s tým v Kyote a Osake.

Ďalšou zvláštnosťou Japonska sú aj kapsulové hotely.

Síce som nevyskúšala ten echt kapsulový hotel, do ktorého sa zatvoríš ako v solárku, ale spala som v hosteli s viacerými bunkami, ktoré pripomínali krabicu.

Vovnútri je zásuvka, svetielko a celé to bolo trochu divné, pretože v jednej izbe je takýchto boxov asi dvadsať. Na druhú stranu bolo zaujímavé, že si nepočul ostatných ľudí. Bude to asi tým, že v kultúre Japoncov je zaužívané, aby svojím správaním nerušili ostatných.

Kapsulový hotel.

Čo sa v Japonsku určite oplatí navštíviť a zažiť?

Takmer vždy sa stačí prejsť po hlavných trasách a nasávať atmosféru. No aby som spomenula niečo konkrétne, tak ja osobne nezabudnem na výstavu MORI Digital Art Museum od teamLab Borderless v Tokiu, ktorá ma dostala do úplného úžasu.

Expozícia digitálneho múzea umenia v Tokiu dostala Janu do nemého úžasu.

Veľmi zaujímavý bol prírodný národný park v Nara, kde sa medzi ľuďmi voľne pohybujú srnky, a budhistický chrám Sanjūsangen-dō v Kyoto s tisíckou ručne vyrábaných drevených sôch.

Páčila sa mi však aj pestrosť jednotlivých miest. Tokio plné mrakodrapov pôsobilo super modernisticky, Nikko bolo viac dedinské a mimo ruchu veľkomesta. V Kyoto som sa zas cítila ako v duši Japonska, pretože je plné historických pamiatok a tradičnej japonskej architektúry.

Voľne sa pohybujúce srnky v meste Nara.

Ľudia by si však určite nemali nechať ujsť performance predstavenie Gejše. Pre japonské ženy je obrovskou poctou byť profesionálnou spoločníčkou. Nestačí, že si oblečú kimono, namaľujú si tvár nabielo a už sú z nich gejše. Musia to vyštudovať, vedieť s ľuďmi dobre komunikovať, správne sa pohybovať a tancovať.

Ja som zažila tanec slečny, ktorá sa ešte len učila byť pravou gejšou. Štúdium tohto umenia má tri úrovne – najprv sú Maiko, neskôr Keiko a až na konci Gejše. To, čo som videla, bol tanec Keiko.

Jedna z prvých vecí, ktoré ti v súvislosti s Japonskom napadnú, je kimono a katana. Zúčastnila som sa exkurzie, na ktorej nám pani rozprávala o histórii kimona, ako sa správne nosí a z čoho sa vyrába. Potom sme sa v kimonách išli prejsť do chrámu a musím povedať, že pohybovať sa v tom nebolo vôbec jednoduché.

Performance predstavenie Keiko – učenice za gejšu.

Zároveň to bolo spojené s čajovou ceremóniou, ktorá je v japonskej kultúre doslovným umením, kde platia presne určené pravidlá, ako sa čaj pripravuje, čo sa hovorí a robí pri poslednom napití alebo akou rukou chytiť hrnček.

Pamätník Ryōzen Kannon v Kyoto venovaný obetiam 2. svetovej vojny v Pacifiku.

Pri akých príležitostiach nosia kimono?

Je to oblečenie na špeciálnu príležitosť, napríklad do divadla alebo na večeru. Ak si ho chceš kúpiť, tak je to celkom drahá záležitosť, pretože k nemu potrebuješ ďalšie doplnky, ako sú opasok, topánky a ponožky.

Ako by si porovnala slovenské sushi s tým japonským?

Také kalifornské rolky, ktoré sú u nás veľmi obľúbené, nájdeš aj tu, ale nie je to pravé japonské sushi. Dať si pravé japonské sushi znamená jesť surovú rybu. U nás dosť fičia maki, no v Japonsku je obľúbenejšie skôr nigiri. Veľkým hitom je sashimi.

Tanier so sushi v Tokiu.

Ochutnala si okrem sushi aj niečo iné?

Rôzne variácie ramenu, ale aj spomínané sashimi, teda surové ryby a morské plody. Viackrát sa mi osvedčilo, že najlepšie jedlo mi pripravili v malých zastrčených miestach, kde by si to ani nečakal. V Japonsku však nájdeš aj reštaurácie s európskou kuchyňou.

Takýto ramen vám pripravia v Tokiu.

Zaujímavé bolo, keď som si objednala dezert a priniesli mi obrovskú fazuľu. (smiech) Množstvo japonských dezertov je celkom zdravých, pretože sú vyrábané z ryže, fazule a matche. Veľké mňam-mňam bola práve matcha zmrzlina.

Matcha zmrzlina – najlepšia sladkosť, akú Jana v Japonsku ochutnala.

Ako je to s cenami týchto jedál?

Záleží od miesta, pretože ak ideš do fancy reštaurácie, kde sa sushi robí rovno pred tebou, tak pochopiteľne zaplatíš viac, no ak ideš na running sushi, za tanier zaplatíš asi 500 jenov (4 eurá) a máš tam tak dva kúsky nigiri sushi.

Alkohol asi nie je pre Japoncov každodenným chlebom. Ako zvyknú tráviť večer?

Japonci nemajú enzým pre spracovanie alkoholu, takže väčšinou obľubujú pivko. Čo sa týka trávenia večerov, tak to do veľkej miery súvisí s jedlom, karaoke a hrami.

Niektorí sú na Pačinko (hrací automat, pozn. red.) úplne závislí, pritom pravdepodobnosť výhry na ňom je čistá náhoda.

Splnila návšteva Japonska tvoje očakávania?

Určite áno a najradšej by som sa tam opäť vrátila, pretože nie všetko, čo som chcela, som aj reálne stihla. Nevidela som napríklad sumo zápasy, takže ak by som tam išla teraz, tak by som si to buď lepšie naplánovala, alebo predĺžila o týždeň.

Vďaka tomu, že som tam bola sama, prišla som do väčšej interakcie s domácimi. Zároveň ak si niekde sám, tak rozmýšľaš o úplne niečom inom ako keby si tam bol s kamošmi, ktorí ťa držia v bubline.

Most Shinkyo v meste Nikko sa považuje za jeden z troch najkrajších mostov v Japonsku.

Čo ťa naučilo cestovanie osamote?

Miestami to boli stresy, napríklad, keď som nastúpila na zlý vlak Šinkanzen. Keď si v prúsere a nemôžeš to s nikým zdieľať, je to trošku break down situácia. Dobré na tom však bolo, že som nenastúpila na opačný smer, len do zlého vlaku.

Slobodu som si však celkom užívala, pretože keď si sám, tak si robíš, čo chceš, a nemusíš sa nikomu prispôsobovať. Aj z tohto dôvodu by som odporučila každému vypadnúť niekam osamote. Aspoň na týždeň.

Pracuješ ako dizajnérka a ilustrátorka. Ako na teba vplývala farebná pestrosť Japonska?

Veľmi inšpiratívne. Kúpila som si tam niekoľko manga komixov, no úplne najviac sa mi páčila ich abeceda. Tým, že to písmo nepoznáš, tak ho vnímaš len ako zaujímavý vizuálny prvok. Preto tam, kde sa možno píše, ktorá saláma je práve v akcii, ty vidíš pekný kaligrafický nápis.

Nápisy vo výkladoch v Tokiu. Ďalšie fotografie od Jany Leňovej z ciest po Japonsku nájdete na jej Instagrame.

Úplný vizuálny boom však bolo divadlo Kabuki, kde boli také farebné kombinácie, aké inde ako v Japonsku neuvidíš. Chcela by som z tejto cesty namaľovať obraz, no zatiaľ ho mám načrtnutý iba v hlave.

Spracoval: Erik Oravec