Zážitkové prázdniny Kristíny Farkašovej /tretia časť/

Nakoľko som sa počas dovolenky venovala čítaniu fantasy poviedok, je možné, že som trochu zmagorená, ale…natrafila som na dovolenke na mimozemský druh. Sú všade, niektorí sa dokonca vyskytujú na viacerých miestach zároveň. Sú vždy plný energie, vedia tancovať, spievať, imitovať, hrať sa s deťmi, rozprávať s relaxujúcimi, hladkajú deti, tancujú s nimi, nosia ich na rukách, ovládajú asi päťsto choreografií, tancujú na nočnej diskotéke a ráno vás vítajú na raňajkách… Je ich niekoľko, no máte pocit, že ich je veľa. Majú stále dobrú náladu a zdravia každého jeho jazykom, prajú dobrú chuť aj dobrú noc vašim jazykom a ešte ovládajú aj mnohojazyčne “nazdravie”. Cvičia jógu, hrajú volejbal, niektorí spievajú a hrajú na gitare, predcvičujú vodný aerobik… Mimozemšťania. Volajú sa animátori. Prvé dni som ich len pozorovala, vravela som si, že som vyhorená a zmagorená teplom a soľou, no potom, ako sa do nich naše Dievčatá na detskej disko zamilovali, rozhodla som sa ich pod rúškom čítania scifi poviedok sledovať. 

 

Raz v noci, kedy na nebi svietil len kúsok mesiačika a naše nespiace a večne sa budiace dievčatá mi nedovolili dopiť (zaslúžený) drink…vybrala som sa potme…počas novu za hlavnou animátorkou. Tou najpremotivovanejšou. Bola som si istá, že ako dve premotivované osoby si porozumieme. Bol nov a ja som si ju počkala pri bazéne. S foklami pod očami a vierou v očiach som ju pristavila: “Čo beriete? Chcem to! Daj mi toho veľa aj pre kamošky. Veľmi ťa prosím!” Začala sa smiať a jej biele zuby sa odrážali na hladine bazéna a osvetľovali moju tvár plnú nádeje. “Hahahaa! Nothing! We love kids!” Veď aj ja milujem deti, čajočka francúzska, ale davaj sem! Smiala sa a pôsobila polichotene. “Kids are great!” Nič mi nedala. Animátori sú ľudia z inej planéty, ktorých energia nemá dna. Ktorí milujú cudzie deti a dokonca to aj vidieť. Nikoho počas celého pobytu nedokúsali. Byť animátorom je vyšší level materstva. Po tom, ako som tých mimozemšťanov sledovala, sa už nikdy nebudem sťažovať, že nevládzem. Už pár dní po príchode som cítila, že tým animátorom načisto prepadnem. Sedela som v maličkom amfiteátri , pozorovala ako šupajú jednu choreografiu za druhou, ako po nich detičky nadšene opakujú… A cítila som to. Na konci pobytu budem s nimi tancovať aj ja. Tak ako ostatné mamičky, o ktorých som si pár dní po príchode myslela, že im totálne šibe a pohľadom som sa im snažila naznačiť, že napriek láske k dieťaťu netreba takto strácať svoju súdnosť. A veru…tancovala som.…s mojim chabým pohybovým talentom…Ďurovčík by bol a mňa pyšný…že som sa občas chytila…tancovala som a cítila som na sebe pohľady mamičiek z nového turnusu s podtextom “tej dobre šibe” a ja som im v rámci choreografie na čudnú taliansku detskú pesničku odpovedala: “Nesúď, mamička cudzia, budeš súdená. Do týždňa tancuješ aj ty!” Také karmické diskotékové pravidlo. Inak diskotéky. Tak som sa tešila, že konečne po tridsiatichštyroch rokoch svojho života zažijem naozajstnú diskotéku a že si možno aj trsnem. Tak som tam tak sedela a čakala, čo sa bude diať reku pri tých dôchodcoch aj ostych zaženiem. Naši ma na diskotéku nikdy nepúšťali a keď im to už bolo jedno, tak sa môj záujem o diskotéku stratil. Ale hovorím si, treba to vyskúšať. No prd. Samé deti tancovali…samé deti breakdancujú a ja som sa naraz na tej stoličke cítila horšie, ako keď ma v škole prírode prišiel o tanec požiadať spolužiak Cifra, ktorý bol práve vo výške mojich čerstvo rastúcich pŕs, takže na ne chtiac nechtiac čumel. Strašné niečo…ja som sa na tej dospeláckej diskotéke plnej detí cítila ako zo Spievankova..nooo o čosi lepšie, lebo ja som v džúsiku so slamôčkou mala aj džiníček. Ale treba povedať, že tie cudzie deti na dospeláckej diskotéke sú najzlatšie na svete. Vlastné deti sú v tom čase najzlatšie na svete, keď spia.