Veľkonočné ostrovy - Rapa Nui

Keby niekdo hľadal najodľahlejšie miesto na svete našiel by ho práve tu. Najbližšia civilizácia odtiaľto je na Pitcairnových ostrovoch, stačilo by vám len preplávať 2000 kilometrov.

Od čilského pobrežia je to tiež len čo by kameňom dohodil – 3750 km. Ak nerátame pár vyčnievajúcich skál, obývaných morským vtáctvom, všade naokolo samé more. Ak by sa však robil zoznam najznámejších miest na svete, figuroval by tento ostrov na popredných priečkach. Veď kto by nepoznal kamenné tváre s mierne odutým výrazom s pohľadom upretým pred seba.

Sochy Moai sa stali symbolom starovekých civilizácií tak ako pyramídy, či čínsky múr. Na velkú noc v apríli roku 1722 holandská loď pod vedením kapitána Roggeveena objavila malý ostrov stratený v tichom oceáne. Meno dostal práve podľa dňa kedy ho objavili. Neboli však prví, na ostrove už žili ľudia.

Ľudia sa veľmi nepodobali na polynézanov a melanézanov obývajúcich tichomorie. Podľa dobových záznamov vyzerali takmer ako európania. Boli biely a mali európske črty tváre. Odkiaľ sa vzali a hlavne ako sa im na tak odľahlý ostrov podarilo dostať ostáva záhadou. Na ostrove však bolo ešte niečo čo sa nedalo prehliadnuť. Obrovské sochy vytesané z kameňa, z červenými klobúkmi na hlavách. Domorodci pred nimi zapaľovali ohne a klaňali sa im.

Všetky sochy moai vznikli na jednom mieste. Vytesali ich v kráteri Rano Raraku na východnej časti ostrova a odtiaľ putovali aj 20 kilometrov na miesto určenia. Putovali je pekne povedané, lebo nikto nevie presne ako. Sochy vážia aj 30 ton a spôsob ako s nimi domorodci na úrovni doby kamennej dokázali vôbec pohnúť je záhadou, ktorú sa pokúsili vyriešiť mnohí. Teórií je veĺa, závery len neurčité.

Sôch je na celom ostrove takmer tisíc, z nich ale drvivá väčšina je zničená, polámana, alebo zahrabaná v zemi. V samotnom kráteri Rano Raraku je ich najviac, niektoré hotové, niektoré v rôznych štádiach dokončenia, niektoré majú len obrysy tváre v skale. Zaujímavé je, že väčšina tesárskej práce na kameni prebehla ešte kým bol kameň súčasťou skaly, až po dokončení tváre a rúk sa socha doslova vyrezala von.

Priamo v lome je aj jedna socha, ktorá tam akoby nepatrila, jediná zo všetkých zobrazuje kľačiacu postavu, všetky ostatné sú vystreté. Socha zobrazuje bradatého muža a má sa za to, že je to pravdepodobne spevák, ktorý spieval na slávnostiach. Sochy boli pôvodne postavené v rade na kamenných plošinách zvaných Ahu, niektoré mali na hlavách klobúky z červeného kameňa a namaľované oči.

Zemetrasenie pred 45 rokmi skoro všetky ešte stojace sochy zvalilo na zem a tie, čo sú na ostrove vztýčené dnes boli postavené v poslednej dobe. Najviac ich je na plošine Ahu Tongariki, vedľa seba ich stojí 15. Len jedna z nich má ale na hlave pôvodný klobúk. Túto plošinu zrekonštruovala istá japonská firma v roku 1995.

So záhadným premiestňovaním sôch je nerozlučne spojené aj meno čecha Pavla Pavla. Ten spolu s Thorom Heyerdahlom uskutočnil pokus pri ktorom dokázal, že sochami sa dá hýbať aj za pomoci ľudskej sily. Pri pokuse boli okolo vrchnej časti sochy pevne omotané povrazy urobené z kôry a premysleným otáčaním a nakláňaním na jednu a druhú stranu sa sochu skutočne podarilo rozhýbať. Podarilo sa im to so skupinkou miestnych domorodcov a sochu dopravili na zamýšľané miesto.

Ale tento pokus mal pár háčikov. Prvý a najväčší háčik bol v tom, že socha bola jedna z najmenších a vážila len pár ton. Okrem toho bola na svahu, po ktorom sa ľahšie posúvala. Je otázne či by tento kúsok bol možný aj s tridsaťtonovou sochou. Navyše ak aj táto metóda je technicky možná, nie je nijaký dôkaz, že domorodci ju poznali.

Aj archeológ William Mulloy, ktorý má najväčší podiel na odkrývaní minulosti ostrova mal svoju teóriu. Podľa neho sa socha ležiaca na hrudi posúvala pomocou trámu v tvare V, vnútri ktorého bola zavesená. Tento spôsob je tiež technicky možný, ale neexistuje dôkaz, že bol aj praktizovaný.

Isté však je, že pár zlomených sôch sa našlo popri cestách, po ktorých sa sochy dopravovali, takže to bol pomerne riskantný spôsob. K Pavlovej teórii nahráva aj fakt, že keď sa v minulosti pýtali domorodcov, že ako sochy premiestňovali, tvrdili, že sochy prišli na svoje miesto samy. Pri popisovanom spôsobe pomocou povrazov sochy skutočne vyzerali jako keby chodili samy…

Nevysvetliteľnou zostáva aj metóda vŕtania hlbokých dier nachádzajúcich sa na nose, brade a sluchách niektorý soch. Jedinou prijateľnou hypotézou, ako urobiť takúto dieru do kameňa v podmienkach doby kamennej je použiť vetvu s mäkkou dreňou, rotovať s ňou a podsypávať pod ňu ostrý piesok. Veľmi pomalá, ale za to účinná metóda. Len či ju aj domorodci poznali…

Pokračovanie »


Fotogaléria
Sochy na Veľkonočných ostrovoch
Kráter Rano Kau na Veľkonočných Ostrovoch
Skalnaté pobrežie na Veľkonočných ostrovoch
Sochy na Veľkonočných ostrovoch 2
Oltár pod holým nebom na Veľkonočných ostrovoch
 

Kliknite na náhľady, alebo spustite slideshow [1], [2], [3], [4], [5].


Komentáre (2)
2009-12-09 13:21 kkrrss @

je to huste

2010-02-10 16:00 .....

Chcem obrázok najväčšej sochy Moai ,, spevák ktorý spieval na slávnostiach".


Pridať komentár

*

Meno *
Email nepovinné, maskované
WWW nepovinné
 
Do not fill this!